Má 37 rokov, je konateľom spoločnosti Wynergie, s.r.o., zameranej na služby online marketingu. Keď nepíše, venuje sa fotografii a turistike. Zoznam autorových rubrík: Príbehy o nás, Psí hlas do neba nejde, Vážne sa nedá, Foto a video, Telco, Fikcie
Ľudia sú nenažratí a tak si Ježiško, po zaplatení účtu za doručenie všetkých tých listov so zoznamami darčekov (alebo ste snáď platili poštovné?), zosumarizoval tie nekonečné zoznamy deťom i dospelým nedostupných vecí, a povedal si, že tento rok bude musieť začať rozdávať dary už v novembri, lebo inak to nestihne.
V sobotu sme sedeli s priateľkou a rodičmi u večere. Milujeme vyprážaný karfiol (takmer všetci) a keď je k nemu ešte aj kyslá smotana s uhorkami, tak ja osobne pokukujem po tanieroch ostatných, lebo ak by náhodou niekto nevládal, tak len čo to povie, už nebude mať zmysel brať tie slová preč. Jeho jedlo sa stane mojím. Tento krát sme však mali iba karfiol, zemiaky s maslom a obsluhu hore bez.
Popieram všetky vypovedané i nevypovedané obvinenia, že nepíšem preto, že už som vypísaný alebo na to kašlem alebo sa bojím kritiky, či iné ďalšie slabosti, z ktorých samozrejme nejaké občas aj mám. Bez chyby sú len asi štyria diskutéri z blogov ;) Som človek, ktorý má veľa záujmov a venuje sa najviac tomu, o čom si myslí, že má momentálne najvyšší zmysel. Z hľadiska hodnôt, ale i sebarealizácie a zábavy. Preto som nejaký čas sa viac ako intenzívne venoval projektu havino.net a za pol roka naozajstnej makačky (pozývam vás na minioslavu) sme ho s tímom podobne postihnutých ľudí dostali do stavu, kedy ide o web akceptovaný na slovenskom internete, web, ktorý pri hľadaní informácií o psoch pomocou google.com už akosi nejde vynechať. A verím, že aj web, ktorý pomáha zmeniť myslenie ľudí. No a teraz sa zasa trochu vrátim na blog. Nejaké námety budem čerpať z doby, keď som zážitky a postrehy nestihol spisovať a niečo bude aj aktuálne. Dosť sľubov (veď som chcel iba predísť otázkam), lebo si zo zábavy urobím task a koho to má potom baviť, že?
ale nenechať to nevysvetlené. Prvý dôvod skončiť je celkom prozaický. Nedostatok času. Nie sám o sebe, lebo množstvo času je len výsledkom porovnania priorít jednotlivých aktivít vo vašom živote, takže skôr nedostatočné množstvo času venovaného posledného pol roka adminovaniu blogov.
V rámci môjho tajného projektu, ako to Marianna V. nazvala, som urobil interview s adminkou Varjanovou a musím povedať, že som sa dobre zabával pri vtipných odpovediach blogerky, podnikateľky a psíčkarky. Takže, ak nech sa páči za hrsť príjemného čítania! :) Marianna, dík!
Konečne by som si aj ja mohol raz dať nejaké novoročné predsavzatia, povedal som si pár minút po polnoci a keď sa tak obhliadnem späť, určite to mal na svedomí drink. Niekoľko miešaných drinkov. Niekoľko zmiešaných druhov miešaných drinkov.
Nerád píšem patetické texty a už vôbec nie na záver roka, takže len pár viet o našom spoločnom (aspoň ja to tak chápem) blogovom čase v uplynulom roku. Vďaka Vám moje písanie nie len nadobudlo zmysel, lebo bez čitateľa je autor tak povediac navyše, ale pomohli ste mi zlepšiť sa. Vďaka kritike. Samozrejme, že dávam prednosť tej slušnej a konštruktívnej. Nadávky a nečakane vytiahnuté osobné veci zo súkromia do diskusie pod niektoré kontorverznejšie články som zo začiatku niesol ťažko. Našťastie pokles čítanosti po týchto textoch znamenal vlastne aj odchod väčšiny diskusných hulvátov, ktorí ma však ešte stihli naučiť nebrať si takéto príspevky príliš k srdcu. Za to im tiež patrí akási zvláštna vďaka. A je pravda aj to, že s nemalou podporou tých slušných to bolo pre mňa výrazne ľahšie. Niekoľkí sa stali mojimi priateľmi a to samo o sebe by mohlo byť naplnením blogu ako takého. Priznám sa, že píšem radšej pre tých, čo naozaj čítajú, aj keď ich je menej, a ich reakcie sú pre mňa veľmi dôležité. Všetkých si Vás vážim a ďakujem. A rád by som zaželal všetko dobré do nového roku individuálne každému môjmu čítajúcemu čitateľovi a dúfam, že spolu prežijeme pestrý blogový dvetícišiesty rok. Už
Sú asi stosedemdesiat centimetrov vysokí, chudšej postavy, majú tmavé vlasy a väčšinou čierne oči. Na sebe mali naposledy oblečené to, čo našli. Videní boli včera aj predvčerom pri diaľnici z Košíc do Prešova v obidvoch smeroch a miestach. Ovládajú rómčinu. Zvláštne znamenie: Na hlavách majú červené vianočné čiapky. Všetci.
Nikto z nás nevidí rád dopravného policajta s ukazovákom upretým na naše auto, ako nám naznačuje, že práve vy sa stávate objektom kontroly. V ten moment sa v hlave spúšťa mechanizmus, ktorý dokáže pokriviť objektívne vnímanie sveta a v okamihu presvedčíte samého seba, že ste vôbec nešli stodvadsať.
Tú keramickú so žltou vlajkou, malou kotvou a dvoma čiernymi vlnovkami hneď vedľa sťažňa. To boli čajky.
V jednom, z predchádzajúcich článkov som písal o návšteve mojej penpal Yee Wan z Hongkongu tu u nás, na Slovensku, teda skôr na jeho východe. No spomenul som si ešte na jeden postreh, či myšlienku, ktorú mi jej návšteva dala.
Yee Wan je moja dopisovacia kamarátka z Hong-Kongu. Dobrých desať rokov si vymieňame listy a posledné roky už len emaily - tie mi ale aspoň nechodia otvorené a prelepené páskou. V roku 2002 sa Yee Wan rozhodla prijať jedno z mojich nespočetných pozvaní a stráviť veľkonočné sviatky na Slovensku. Netušil som, že Hong Kong je tak ďaleko. Kulturálne.
Už ani neviem, čo nás primälo k tomu, aby sme súhlasili s nápadom nášho dobrého priateľa, aby sme voľný štvrtok strávili prechádzkou v Tatrách, keďže s Andreou prechovávame turistickú averziu k tomuto miestu. Snáď nás zlákala krása týchto hôr, ktorú poznáme len z obrázkov a aj to, že trasa od Štrbského plesa k plesu Popradskému nepredstavuje žiadne galeje. Tatry nesklamali ani turistickú ani skeptickú časť mojej duše.
Tri slová, ktoré sa mi niesli hlavou celý čas strávený na Ugljane, kúsku Chorvátska pľuvnutého do Jadranu neďaleko Zadaru. A to len vďaka tomu, že som si myslel, že sa chorvátčina podobná slovenčine oveľa viac, ako je pravdou.
Kedysi som bol v častom kontakte s úžasným človekom. Nestal som sa nikdy jeho priateľom, ale už aj to, že sme boli „známi“, ma buď odborne obohatilo alebo aspoň dobre pobavilo. Tento môj známy bol totiž rodený optimista a tak trochu komik, rád športoval a bavil sa a vedel zabaviť aj spoločnosť. Úspechy zbieral v práci kosou - už krátko po prijatí do zamestnania sa mu podarilo splniť nad očakávania niekoľko úloh, ktoré nikto nechcel. Zverili mu preto aj malý projekt a za rok a pol sa vo firme stal síce malým, ale vedúcim. Zverovali mu kopec aktivít nesúvisiacich s jeho funkciou, dôverovali mu a chceli to mať urobené. Bolo to asi mesiac po tom, čo ho znova povýšili – na vedúceho oddelenia s tridsiatimi ľuďmi a troma koordinátormi, keď mu život pristrihol krídla.
Minulý týždeň som absolvoval školenie asertivity. Prostredie vynikajúce, kurz a lektor tak isto. Jediné, čo mi nešlo do hlavy bol fakt, prečo „nezapadám do partie“. Žeby kvôli predsudkom?
V detstve som rozbil niekoľko váz. Vždy mi to bolo ľúto a vždy moja snaha zlepiť ich skončila výtvorom silne moderného umenia, ktorý moji rodičia ako náhradu za zlikvidované dedičstvo odmietli prijať. Nepomohlo ani to, že som chýbajúce dieliky nahradil keramikou z iného predmetu. Najhoršie bolo, keď zistili, z ktorého.
Moja priateľka sa teraz učí na štátnice a jediný svetlý okamih dňa nastáva vtedy, keď sa všetci traja, aj s našou takmerčiernou (o tom inokedy) fenkou Alex, vyberieme na hodinu von, posedieť na čerstvom vzduchu. Predvčerom bol usmievavý slnečný deň a tak naša trojka s úsmevom na perách vyšla do parku. Tešili sme sa na našu štastnú hodinku, nepliesť s happy hour. To sme však ešte netušili, že stretneme „pacifistu“.
Zopár mojich priateľov, bez rozdielu pohlavia a veku, podľahnú občas pocitu svojej nepotrebnosti a, ako to oni volajú, depke zo života. Začnú mi tvrdiť, že ich práca je len povinná otrava, rutina, ktorú môže robiť ktokoľvek iný. Myslia si dokonca, že keby neprišli domov, nikto si to nevšimne. Niektorých škrie, že to v živote nikam nedotiahli, lebo sú, podľa ich slov, len predavači, či iba servírky. Od minulého týždňa už presne viem, čo im porozprávam, keď ich zasa stretnem zdeptaných, či lepšie povedané zdepkaných.
Dnes večer som sa viezol v aute domov z vernisáže michalovských výtvarníkov a rozmýšľal nad tým, prečo tento týždeň ešte nepribudol článok do môjho blogu. Obvykle mám na výber aj tri témy, dám preč nemastnú-neslanú a medzi dvoma sa rozhodnem pre tú, ktorá viac chytá za srdce alebo aspoň za myseľ. A od pondelka do dnes nič. To som nestretol nikoho zaujímavého? - pýtal som sa sám seba. Nič ma nešokovalo, neohúrilo, neprekvapilo alebo aspoň nezabolelo?
