Nikto nie je iba copy-boy

Autor: Filip Klička | 18.5.2005 o 19:15 | Karma článku: 14,65 | Prečítané:  2719x

Zopár mojich priateľov, bez rozdielu pohlavia a veku, podľahnú občas pocitu svojej nepotrebnosti a, ako to oni volajú, depke zo života. Začnú mi tvrdiť, že ich práca je len povinná otrava, rutina, ktorú môže robiť ktokoľvek iný. Myslia si dokonca, že keby neprišli domov, nikto si to nevšimne. Niektorých škrie, že to v živote nikam nedotiahli, lebo sú, podľa ich slov, len predavači, či iba servírky. Od minulého týždňa už presne viem, čo im porozprávam, keď ich zasa stretnem zdeptaných, či lepšie povedané zdepkaných.

Otec jedného z mojich priateľov je pilot civilného lietadla. Je to práca citlivá na presnosť, zodpovednosť a detaily. Musíte dokonale ovládať všetky systémy lietadla, z rukáva leteckej uniformy sypať letové trasy a frekvencie majákov, čítať počasie na meteorologických radaroch skoro tak dobre ako doktor Iľko, brať do úvahy brzdné účinky lietadla v rôznom počasí, a nakoniec samozrejme spolu s tým všetkým dokopy aj pilotovať lietadlo. Ľudia „okolo“ sa vám starajú o technický stav vášho pegasa, o palivo, vysielačku a o mapy.

Skôr, ako taký pilot odletí z domovského letiska, aby navštívil mračná nad európskymi metropolami, zastaví sa ešte v malej zastrčenej miestnosti na prízemí budovy leteckej spoločnosti a v prítmí si vyzdvihne niekoľko žltých obálok s nadpismi letísk. Sú v nich mapy a údaje, ktoré potrebuje na to, aby hladko pristal na niektorom z cieľových letísk – jeho biblia pre návrat z neba na zem.

 

Na jednej z posledných ciest mal náš pilot okrem iného pristáť aj na letisku v Cannes. Prvý raz. Na stupnici obtiažnosti od 1 do 5, toto letisko nájdete medzi štvorkovými, tam sú tie  krátke, malé, zašité, staré a nepríjemné. Týchto pár pruhov betónu vyfasovalo štvorku najmä kvôli tomu, že sa nachádzajú v blízkosti milionárskej štvrte. Ak totiž nechcete mať na krku sťažnosti a zosobnené pokuty, musíte rozľahlé vilky obletieť veľkým oblúkom a pristávací manéver previesť od mora ponad kopce.

 

Keď sa teda onen deň priblížil na miesto, rutinne s kolegom ko-pilotom otvoril obálku a roztiahol mapu letiska. Obidvaja do nej nazreli a vymenili si také tie „prúser“ pohľady. Na mape sa dali rozoznať iba asi tri čiary, dve čísla a značka mierky. Inak to bola sivosivá fľakatá machuľa. Pod nohami im ubiehalo pár posledných kilometrov pevniny pred otočkou nad morom. V ten moment ostali kľudní len cestujúci. Piloti vypustili von vulgárny adrenalín ústami a tí vo veži sa dali do nervózneho navigovania slepca po diaľnici. Našťastie, podľa inštrukcií a za horlivého domýšľania si chýbajúcich dielikov mapového puzzle sa im podarilo zosadnúť bez ujmy na kohokoľvek zdraví. Nervy nerátam, tie tak či tak postupne odpredávajú leteckým spoločnostiam prakticky každý deň.

 

Potom, čo sa vrátili na domovské letisko, pilot nakráčal nahnevane do onej kutice s obrovskou kopírkou a hodil otvorenú mapu, plnú bielych, asi dobyvateľmi ešte neobjavených kúskov neznámeho sveta, na stôl. Potom zabodol prst doprostred machule - presne do bodu, kde sa krčila polozmazaná sedmička: „Aké je toto číslo?“

„Prosím?“ opýtal sa, zatiaľ kľudne, chlapík od kopírky.

„Aké tu prečítaš číslo?!“

To už zaregistroval neobvyklý tón a tak nazrel do vešteckej navigačnej mapy.

„Aha, no... prepáč, mne došiel toner,“ zamumlal.

„Toner?“ nechápal na chvíľu pilot, „Tebe dôjde toner a ja kvôli tomu visím s vedrom paliva v nádrži nad letiskom schovaným niekde za kopcom neviemakej nadmorskej výšky a vzadu sa stovka cestujúcich teší na dovolenku pri mori netušiac, že vôbec nemám šajnu, ako vyzerá letisko, na ktoré s nimi chcem pristať?!“

„Nemal som kde zohnať toner,“ opáčil copy-boy.

Zalapal po dychu.

„To snáď nemyslíš vážne? Tak sadnem do auta a v najbližšom hypermarkete si toner kúpim!“

„Nemám služobné auto,“ povedal a argument sa mu zdal oprávnený.

„No tak si mi nemal dať žiadnu mapu a zrušili by let! Veď tu nekopíruješ Headwaye pre zamestnancov ale mapy pre pilota, ktorý si nemôže dovoliť na chvíľu odstaviť mašinu a nechať si chýbajúce veci poslať emailom!“  

Ešte pár viet gradoval svoje emócie a hlasitosť, až sa dostal k zvolaniu: „Načo ty, človeče, vlastne žiješ?“ a buchol dverami.

 

Asi to nebolo copy-boyovi príjemné. Zistil, že jeho činy znamenajú viac, ako stlačenie zeleného kosoštvorca na kopírke, že to čo urobí, neostáva s ním, ale opúšťa jeho kanceláriu bez okna a že od jeho práce závisí hŕstka ľudí, o ktorých si vždy myslel, že sú oveľa dôležitejší. Trochu dostal strach, že nemôže na všetko kašľať

 

My všetci totiž potrebujeme, aby boli mapy čitateľne vytlačené, lebo nechceme stratiť svojich blízkych. Tiež, aby vodovodné rúry dobre pritiahli, lebo sme sa nestihli poistiť. Deti by mohli byť vychované k láske, aby nás raz na starobu neutrácali v domovoch. Chceme, aby upratovači ulíc pozbierali odpadky skôr, ako naše deti dostanú žltačku poranením sa o zabudnutú injekčnú striekačku. Ak si dá zopár ochranárov námahu, stále sa budeme tak radi prechádzať po lesoch a keď sa nejaký politik postará o dobrý dôchodkový systém, v šesťdesiatke možno ešte čo-to dobehneme.

Chceme tiež, aby nám dobre prišili gombík na nohaviciach, lebo bez neho sa ťažko argumentuje, aby pomocník v kuchyni umyl riad tak, žeby sme nedostali cudzie choroby a aby scenáristi, režiséri a herci vždy na sobotu pripravili ten krátky kúsok relaxu, ktorý nám pomôže ostať v dobrej nálade, či potešiť rodinu. A novinári nech nás dobre informujú, aby sme nič nezmeškali!

 

„A ty nebuď smutný,“ poviem teda nabudúce svojim priateľom-depkáčom: „Tí všetci čakajú na to, kedy sa konečne pustíš do toho „svojho“.

 

Vždy môžeme niečo zmeniť, lebo nikto z nás nie je iba Copy-boy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.


Už ste čítali?