Byť o hlavu vyššie

Autor: Filip Klička | 23.5.2005 o 10:54 | Karma článku: 9,44 | Prečítané:  1991x

Keď som si šiel poobede zdriemnuť, bol som sám. Zaspal som tak rýchlo, ako krabička diazepamu. Paradoxne sa mi snívalo, že nemôžem zaspať. Keď som sa zobudil, vysypal sa na mňa kontajner odpadkov.

Aspoň takto reprodukoval môj mozog sériu zmyslových vnemov, pravda, okrem toho obrazového, ktorý odmietli dodať zalepené oči. Ako inak by sa dal dekódovať dopad čohosi ťažkého, členitého a šmýkajúceho sa na môj hrudník, k tomu vlhký pocit na chrbte ruky a samozrejme ten pach? Prosto dakto prišiel ku mojej posteli, vysypal na mňa odpadky, dokonca tlejúce, lebo sú nejaké teplé, a zvyšok mlieka z pokrkvanej tetrapak krabice mi tečie po hánkach. Keď sa k tomu ozvalo vŕzganie bráničky, prebral sa mozog naozaj a vydal jasný príkaz na dvihnutie viečok.

 

Pozeral som sa do zívajúcej (to ten zvuk bráničky) ozubenej papule mojej takmerčiernej (o tom inokedy) fenky Alex, ktorá sa rozhodla ma zobudiť obliznutím môjho zápästia, a svojim dychom mi pripomenula, že som jej už dva dni nevyčistil zuby. Bože. Má svoje „kontajnerikové“ obdobie. Keby mi nejaký veterinár chcel vysvetliť, prečo je to tak, spravím mu tu na blogu reklamu. No nič, čistiť zuby sa mi nechce, tak ju aspoň vezmem von.

 

„Poď, ideme“ – dve kúzelné slová, pri ktorých Alex vystrelí do chodby a čaká, až sa dotknem obojku. Len čo ho držím v ruke, postaví sa na zadné a sama vloží hlavičku dovnútra. Koníček je zapriahnutý, môžeme vyraziť.

 

Akonáhle sa moje zviera s loveckým pôvodom rozhliadlo po trávniku, uvidelo na zemi kŕdeľ holubov. Než som stačil čokoľvek povedať, vletela nadšene medzi nich a hrdo sledovala, ako si holuby zdesene letia preč. A je tu poriadok, hovorila jej vypätá hruď. V skutočnosti ešte ani raz žiadnemu letcovi neublížila – kdesi ktosi musel prerušiť, či prestrihnúť starodávny zabijácky inštinkt a ostala len tá zábavná polka. Alex sa potom víťazoslávne prešla po jej trávniku, označkovala si ho (áno, aj fenky to občas robia, kariéristky) a pridala sa zasa ku mne.

 

Pokračovali sme krížom parkom medzi bytovkami. Venčili viacerí. Rôzne veľkosti, rôzne hry, rôzne nátury. Podaktorí sa naháňali, iní len postávali, psíčkari si vymieňali dôležité informácie o granuliach a veterinároch. Hotová mafia. Psy vzájomne ovoniavali svoje občianske preukazy, čo nosia pod chvostom, niektorí si robili nemravné návrhy na neskoršie vrhy.

 

Na konci parku, kde sa zbiehali asfaltové chodníčky dovedna, sa stretli Dávid s Goliášom. Dávida predstavoval malý hladkosrstý pinč - viete, taká ta tridsať centimetrov vysoká srnôčka, čo má nohy ako štyri zápalky a tlamičku veľkosti jedného zubu vlčiaka, ktorý práve stál naproti nej. Malý hrdina sa najskôr zatriasol, no vzápätí roztočil svoj miniatúrny rotačný hafomet a medzi bytovkami sa ozvala kadencia tenkých krátkych štekov, ako keď herec začína kariéru.  Hlasom si dodal odvahy a už aj dorážal na obrovský ňufák hnedého vlčiaka. Ten len naklonil hlavu, ako keď sa čudujete, a urobil jeden krok späť. No Dávid nedal pokoj, stále vrieskal a cenil zúbky, ktoré si požičal snáď z koliesok v náramkových hodinkách. Vlčiak otočil hlavu na opačnú stranu. Zjavne nechápal, čo toto malé pohyblivé čudo môže chcieť. Možno váhal, či je to ozajstný pes, alebo iba večné šteňa a poustúpil ešte o krôčik. No malý nervák sa rozdrapoval viac a viac. Po štvrtom kroku vzad to chlpatého Goliáša prestalo baviť. Najskôr zakýval veselo chvostom a keď sa nič nedialo, radostne na trpaslíka urobil hrubé hlasné BUF! V ten moment Pinč vystrelil ako guľka z hlavne a zastavil sa až po desiatich metroch. Vôbec som nepostrehol, že by pri tom pohybe prepletal zápalkami. Pinč zmätene obehol svojho majiteľa a nato sa definitívne schoval za jeho topánku. Alebo do nej?

 

To už je jedno, ten vlčiak BUFol vlastne oveľa viac mne ako jemu. Dal mi krátku a jasnú odpoveď, ktorú hľadám už pár týždňov. Okolo mňa sa totiž stupňuje agresivita, každý na mňa šteká, je nervózny, objektívne príčiny chýbajú alebo ich neviem nájsť. Darmo, že vyjdem ráno s úsmevom z bytu, už na zastávke električky ma schladí strkajúci sa opilec, ktorý mi ešte vynadá, že ma trafil svojim sínusoidným krokom. V práci kolegyňa na porade stodecibelovým hlasom tvrdí, že úplne kľudne by pripomienkovala moje návrhy, keby som ich jej poslal. Má ich už týždeň a do telefónu úplne kľudne (ako inak?) vrieskala, že na mňa nemá čas. Cestou autom do obchodu niekomu vadí moja šesťdesiatka v ľavom pruhu, tak ma predbehne sprava a prudko mi spomalí pred autom – aby som vedel, aké to je. Našťastie mi to nevadí, lebo práve odbočujem – doľava pochopiteľne. Potom sa ma predavačka bojovne opýta, či som si nevšimol, že tovar nemá čiarový kód a odmieta mi poslať korčuliara po iný. Keď im tam nechávam celý nákup, keďže vzhľadom na recept nemá zmysel kupovať paradajky, špagety, cesnak a korenie, keď nemám mleté mäso, dočkám sa slovného útoku na moje drzé správanie.

A potom už aj ja schuti zatrúbim na forda, ktorý sa mi cestou domov bez blinkra napchá pred auto, len aby bol na ďalšej červenej prvý, zanadávam si na suseda, čo zaparkoval na dve parkovacie miesta. Pani, ktorá mi zabuchla dvere pred nosom, vyčítavo od pľúc poviem, čo je slušnosť a domov prídem naštvaný. Ako ten pinč.

 

To teda nie, vravel som si, veď to mi škodí. Vlčiak mi poradil. Nabudúce si skúsim spomenúť, že všetci tí naštvaní, agresívni kaziči dobrej nálady a vzťahov sú len malé pinče a ja som ten veľký pokojný vlčiak, ktorého to nemôže rozhádzať, pretože som jednoducho o jednu chladnú hlavu vyššie. Občas zavrtím chvostom, lebo by to mohlo pomôcť zmierniť napätie. No ak nie, tak len bufnem, teda pardón, poviem si nahlas svoj názor, ale s kľudom a nadhľadom, nech sa rozčuľujú oni. Nech ich kľudne aj roztrhne.

 

Poď, Alex, ideme domov. Vyrovnaní.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.


Už ste čítali?