Bojovník za pacifizmus

Autor: Filip Klička | 30.5.2005 o 10:56 | Karma článku: 8,52 | Prečítané:  1591x

Moja priateľka sa teraz učí na štátnice a jediný svetlý okamih dňa nastáva vtedy, keď sa všetci traja, aj s našou takmerčiernou (o tom inokedy) fenkou Alex, vyberieme na hodinu von, posedieť na čerstvom vzduchu. Predvčerom bol usmievavý slnečný deň a tak naša trojka s úsmevom na perách vyšla do parku. Tešili sme sa na našu štastnú hodinku, nepliesť s happy hour. To sme však ešte netušili, že stretneme „pacifistu“.

Keď som Alex hodil asi tridsiatyšiesty raz loptičku, pristavil sa pri nás asi tridsaťšesť ročný, silne zarastený pán. Vyzeral trochu ako hippiesák a v ruke mal veľkú plátenku plnú dokumentov:

„Dobrý deň,“ ozval sa milo „Nepodpíšete mi petíciu?“

Stále sme sa usmievali, Alex nespokojne obehla príchodzieho, lebo jej stál v ceste a vypľuvla loptičku na moju nohu.

„Dobrý,“ vravím familiárne a priateľsky: „a čo za petíciu máte?“

„No za vystúpenie z NATO a proti privatizácii.“

Usmial som sa ešte viac, poznám také petície, a hodil som Alex tenisák do trávy.

„Asi nie,“ odvetil som krátko.

„Prečo?“ povedal chlapík a ja omámený pekným dňom som nezaregistroval zmenu jeho tónu.

„Lebo nie som proti NATO,“ vravím mu.

„Nie?! Ja som teda pacifista,“ pridal trochu na pare poklepkajúc si hrdo do hrude, „Som proti vojne. A vy chcete, aby z našich peňazí boli financované zbrane a zabíjanie?!“

Nejako to naberalo osobný charakter. Aj ja som proti vojne. Chápem, že on verí tomu, že problém je takto jednoduchý - žiadne NATO, žiadna vojna. Ale keď už má chuť polemizovať, tak prečo nie? Je pekný deň. Keď sa mi chce pokecať a mám dobrú náladu, tak si vymením argumenty aj s Jehovistami, a že s nimi to znamená najmenej hodinu.

„No ja si myslím,“ hovorím teda s úsmevom: „že je to trochu zložitejší problém.“

Pacifista na mňa pozrel s trošku divšími očami, ako mal, keď prišiel a zvýšeným hlasom ma prerušil: „Zložitejší?! Veď uvidíme, či sa budete takto usmievať, keď vám vyzabíjajú celú rodinu a váš dom zbombardujú na ruiny! Nakoniec aj vás dakde zastrelia! Potom už bude neskoro na petície, čo?!“

Kázal z výšky svojej postavy tam ku mne dole na lavičke a prudko gestikuloval rukami pred mojou tvárou. Div, že mi nestrelil zaucho. Vtedy som sa trochu zľakol. Chcel som vybudeného pacifistu pár nekonfliktnými slovami trochu zmierniť, ale už som videl akurát jeho chrbát. Alex sa postavila doprostred chodníku a dôležito zavrčala na vzďaľujúcu sa postavu. Nikto z nás troch sa už neusmieval.

Nie len, že sa mám cítiť, ako vyvrheľ, ktorému nevadí, že mu vyvraždia rodinu, ale som vlastne zodpovedný za to, že raz rodiny vyvraždia vám. Urobil zo mňa zločinca. Ešte pred nedávnom som si myslel, že mám k pacifizmu blízko, ale už som zasa poučený. Agresívny, fanatický a nepríjemný pacifizmus mi nejako nesedí. Mne sa totiž nestáva, že musím odísť len preto, aby som niekoho s iným názorom nenapadol, či už slovne alebo fyzicky. Mám pocit, že každú dobrú myšlienku skôr, či neskôr, niekto zdegeneruje a pokriví. Ešte aj môj nápad posedieť si na lavičke v parku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.


Už ste čítali?