Komu zostal chlad?

Autor: Filip Klička | 13.6.2005 o 21:18 | Karma článku: 9,22 | Prečítané:  2226x

Bol január, snehová pokrývka zliezla a zem bola pokrytá hrboľatým, tvrdým a sivým ľadom. V prázdnych korunách stromov sa preháňal studený vietor a ľudia nechali vonku len oči. Spoza šálových hradieb nakúkali na ten ľad pod nohami, aby jeho tvrdosť, napriek nafúknutým pérovým bundám a podšitým nohaviciam, nenamodrila ich zadky. Ľudské uši nepočuli nič, no psie niekde dole začuli, čo mali a vôdzka sa napla do boka. Ženské oči spod čiapky upreli pohľad k prázdnej ľadovej lavičke tým smerom. Pri nej sa krčilo čosi malé a živé.

Keď si moja suseda z vedľajšieho vchodu pretrela staré okuliare a podišla bližšie, civela bezradne na malú huňatú guličku. Čierne kučeravé čudo sedelo bezradne na ľadovej plôške pod sediskom. Maličký pudlík bol špagátikom priviazaný o betónový základ a klepal sa ako osika. Slabučko mraučal, asi už ani kňučať sa mu nechcelo. Keď konečne uvidel nejakého človeka, prudko sa trhol k susedke, aby ho špagát zase vrátil späť na zem. Niekto „predvídavý“ rátal s niekým útlocitným. Ešte hodinu a prerátal by sa. Lenže jeho svedomie by sa nikdy nedozvedelo zlý výsledok rovnice, počítam.

 

Pani zakrútila neveriaco hlavou a ešte raz sa obzrela, či tu nie je majiteľ. To slušní ľudia odmietajú uveriť. Jej psík ňufákom zo dvakrát popchol guľku. Keď dvojnásobná matka skrehnutými prstami rozťahovala uzol, mala pocit, akoby našla dieťa v igelitke – obyčajné inštinkty. Bude sa volať Beky, pomyslela si vraj už v tom momente. Vzala Beky domov, zohriala, umyla, a priložila do pelešteka ku svojmu psíkovi, päťročnému orieškovi Jenny. Trošku sa pomkli a zohriali.

 

Hneď na druhý deň zabehla k veterinárovi, psíka dala zaočkovať a začala premýšľať o svojich možnostiach platiť dane a krmivo pre dvoch chlpáčov. Nič moc pre osamelú dôchodkyňu. No a asi mesiac od tej udalosti stretla aj mňa a porozprávala mi tento príbeh. Končil otázkou: „Nechceli by ste si Beky zobrať?“

Usmial som sa.

„Vidím, že sa pekne staráte o svojho, bol by ste dobrý pán,“ naliehala.

To áno, ale na dvoch som sa necítil a moji susedia už asi vôbec nie. Susedka sa rozhodla nájsť nového majiteľa sama, lebo útulok je zlé riešenie. To som jej potvrdil. Iba raz som dával psíka na to miesto a bolo mi do plaču. Mať najdúcha dlhšie ako mesiac si dovoliť nemohla, tvrdila.

 

Začal som venčiť trochu viac tým smerom, ako zvykla ona, lebo ma osud čiernej Beky zaujímal. Stretli sme sa asi o tri týždne. Stále mala dvoch psov. Potešilo ma, že sa nevzdávala! Spýtal som sa, ako sa má a ponúkol jej vrecko granúl. Odmietla, že nejako si poradí, že radšej, či nepoznám niekoho, kto si vezme jedného.

Hovorím na to: „Máte s tým problém? Veď predsa udať pekného pudlíka nemôže byť také ťažké.“

Beky elegantne prefrnkla okolo mojej Alex: Poď sa naháňať!

Pani sa pri pohľade na nich usmiala a rozhodne riekla: „Nie Beky, predám Jenny.“

 

To ma zarazilo prvý raz. Som pudlikár a keď predo mňa položíte akéhokoľvek psa a pudla, tak sa, aj napriek mojej snahe o objektivitu, pravdepodobne rozhodnem, že pudel je krajší, šikovnejší, múdrejší. Môj teda určite! No a vlastne to mi nešlo do hlavy. Môj pes – vlastne by som nedal môjho psa nikomu, aj keby to bol francúzsky buldoček krížený s kóliou. Prečo? Lebo som ho vypiplal, lebo som ho naučil čúrať von a skákať do náručia, lebo so mnou ide kam len chcem, lebo je súčasťou svorky, ktorú som vytvoril, má svoje miesto a ja som jeho istota. Pretože ho mám rád. Je to naakumulovaná radosť, čo jej dávame, a keď mi je zle, kúsok mi vráti - pekne toľko, koľko potrebujem. Ak psíkovi niečo je, tak s ním bežím o dušu k veterinárovi a ak je niečo mne, tak si na mňa ľahne a ňufák mi oprie o hruď. Preto.

 

Asi pred dvoma týždňami moja priateľka venčila našu takmerčienu (o tom inokedy) pudlíčku Alex a po dlhej dobe znova stretla túto susedku. Už mala len jedného psíka. Priateľka hádzala paličku do trávy a Alex hľadala a vzorovo prinášala.

Pani sa rozplývala na celé kolo:„Ten váš psík je taký šikovný a krásny, pudlíci sú takí úžasní.“

„Už sa vám podarilo dať niekomu Beky?“ opýtala sa Andrea, nevidiac jej nájdenú čiernu ovečku.

„Hej, áno. Viete, ako ma to mrzí? Dala som ju jednej pani od vedľa a vždy, keď sa stretneme, Beky mi vyskočí až do náručia. Tak si ma pamätá! Ale tá pani sa o ňu dobre postará, je to dobrá osôbka.“

„Takže nakoniec ste si nechali Jenny,“ usmiala sa.

„No keď tohto orecha nikto nechcel,“ kývla rukou na jazvečíkovitú fenku pri svojich nohách.

V ten moment sa Jenny prudko rozbehla za hodenou paličkou, o pretek s Alex, no v polke zápolenia ju schladil výkrik jej pani:„Nesmieš! Ty nevieš chytať ani donášať paličku. Nekaz to Alex a poď sem.“

Jenny stiahla chvost, priplichtila sa neochotne k jej nohe a tam pozerala na show nášho psíka, ktorý naučil skákať už aj čivavu.

 

Prečo toľkí z nás nemilujú do vnútra? Veď láska a priateľstvo by nemala stáť na kráse a šikovnosti, ale na prežitých chvíľach, opore, vernosti. Pudlík bol nádherný najdúch, ktorý by zmrzol pri lavičke, keby nie orieška, ktorý aj v mrazoch verne sprevádzal svoju pani a priviedol ju tam, vďaka svojmu sluchu. Pomohol pani zachrániť život psíkovi, aby prišla na to, že svojho nechce? Teraz sníva o zelenšej tráve na druhom brehu a tú jej suší slnko i ona sama po nej bez rozmyslu šliape. Nedá svojho psa nikdy do útulku, ale keby to urobila, Jenny by bola len ďalším štvronohým v rade, ktorý nebol dosť dobrý. Nebol dosť dobrý, lebo ho jeho pán nespravil dosť dobrým, lebo ho dosť dobre nepochopil, dosť dobre nemal rád a hlavne, nedal mu svoje miesto. A tentoraz nie len vo svojej svorke, ale v srdci.

 

Zdá sa vám ten príbeh povedomý? Aj mne, lebo nie je iba o psoch, je o našej povrchnosti, povrchnosti citov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.


Už ste čítali?