Hľaďte si svojho!

Autor: Filip Klička | 30.6.2005 o 10:50 | Karma článku: 8,98 | Prečítané:  1962x

Ideme na týždenný nákup. Neviem, ako to naše domáce zoo spozná, ale so stopercentnou presnosťou vie, kedy ich berieme so sebou a kedy nie. Nesmrteľná korela mojej priateľky Pipa začne vrieskať svoju ódu na vodu (robí to vždy, keď ju nemá), aby sme jej dali zásoby na dobu našej neprítomnosti, a takmerčierna (o tom inokedy) pudlíčka Alex si ľahne do obývačky a robí psie smutné oči namiesto skákania nám po hlave. Prosto naša svorka je mimozmyslovo informovaná, že nakupovať s nami nejdú. Šťastlivky.

Show sa začína parkovaním. V jednom príspevku tu už hľadanie voľného miesta bolo vtipné popísané. Aby som sa zaškatuľkoval, som Seek and Destroy, ale hľadať začínam špirálovito (ak sa to dá tak nazvať) od vchodu do hypertesca smerom preč. Nezapodievam sa prílišným výpočtom efektivity vzhľadom na vzdialenosť od stanovišťa pojazdných košíkov. Máme totiž zvyk, že kohokoľvek vložených 10 korún si môže zobrať ten, kto košík po nákupe odvezie späť na miesto, takže dobrovoľníci sa vždy nájdu. Uznávam, že keď sme dvaja, nie je to ono, ale už sa teším, ako budem svoje deti učiť základy kapitalizmu. Nafasujeme teda káričku a míňame farebné stánky s predavačkami namaľovanými tak výrazne, že si nikdy nie som istý, či predávajú seba alebo čosi na sivom pulte. 

 

Na konci promenády sa lesklá trubková bránička na fotobunku predo mnou otvára a ja vchádzam do žiariaceho kráľovstvá komercie a nákupného ošiaľa. Vždy ma prenasleduje myšlienka, že práve mňa kamerami sledujú, ako blúdim medzi regálmi a podľa toho identifikujú typickú nákupnú schému, číslo 152 v poradí schém, a usporiadajú podľa nej budúci mesiac regály tak, aby som kúpil všetko, čo oni chcú a cítil sa pri tom pohodlne. No keď tie zmeny urobia, zakaždým pochopím, že je to schéma niekoho úplne iného, lebo lietam po ploche sem a tam ako blbec. Myslím na tovar rozhodne v inom poradí.

 

Časopisy. Neobíditeľná prvá zastávka - rituál bezplatného čítania. Aj mne sa už stalo, že som chcel zistiť,  čo je zaujímavé v dvadsaťstranovom časopise za dvadsaťpäť korún a to zaujímavé bolo tak úžasné, že som informácie prečítal jedným dychom a všetky. Trvalo to asi dve minúty, lebo ostatných devätnásť strán bola reklama. Takže sa priznávam, že som prečítal celý časopisu zadarmo a tí, ktorí si ho kúpia, budú musieť zaplatiť aj za mňa. Sorry.

 

Po tomto informačnom osviežení (vedeli ste, že Nora má o šesť kožuchov viac, tentoraz aj nejaký norakový) ideme konečne naozaj nakupovať. Motkáme sa medzi regálmi a postupne vyhľadávame naše obľúbené potraviny. Mimochodom, kto mi vysvetlí, prečo sú vajíčka medzi mliečnymi výrobkami a skrutky sú v oddelení záhrada? No nič, my si nejako poradíme.

 

Schéma je schéma, takže si oproti zámeru odnášame navyše akciové tričko, pravítko, hnojivo na kvety a desať záslepok do elektrickej zásuvky v akcii po 90 halierov. Kvôli Alex. Zásuviek v byte máme osem a všetky sú obsadené predlžovačkami, ktoré sú tiež plné. No vidíš, vezmeme ešte jednu predlžovačku. Vlastne dve za cenu jednej. Alex sa nikdy nedotkla zásuvky, ani kábla, čo logicky znamená, že nám ďalšia šnúra v byte nebude prekážať. To už rezignujem a prechádzam na inú zábavu. Pozorujem ľudí. 

 

Míňame dieťa, ktoré slzí a nadrapuje sa, že chce čokoládu. Dostáva pohlavok... a čokoládu. Od každého rodiča niečo. Pri pokladni s dvojmetrovým nápisom „Expresná pokladňa - do 5 položiek“ stojí rodinka s vrchovatým nákupom. Dislektici. Pred pultom reklamácií niekto necháva drôtený vozíček, v ňom skromne potravín. Na chvíľu zatúžim považovať ho za náš. Mohlo by to byť dnes rýchle, lacné a bez sledovania záruky a zloženia. Taký žolík. Zakopnutie o špinavé koleso môjho naloženého vozňa ma preberie do reality.

 

Keď som si šiel naposledy vybrať svoj obľúbený jogurt, narazil som na opakovača. Nemám ich rád. Stojím pri regáli a vyberám si príchuť. Stojí pri regáli a vyberá si príchuť. Chvíľu váham a po minúte rozhodovania medzi najexotickejším a najnovším si vyberám ten, ktorý je viac nevšedný. Siahnem po citronovo-musli-kiwiovom a ešte ani nie je v košíku a vidím ako sa tieň jej ruky ako pazúr orla znáša nad takým istým. Keď sa to opakuje pri pudingoch, unikám rýchlym krokom medzi zeleninou. Okráda ma o originalitu. Už chápem indiánov, ktorým vadilo, že im kradnú tváre. 

 

Dostal som sa do radu na údeniny. Spoza chrbta počujem nerozhodné brblanie manželského páru. Debrecínku? Radšej moravské údené. Že slané? No tak šunku. Šunku sme mali minule, skúsme bôčik. Medzitým prišla rada na mňa: „Desať deka tokajskej. Ďakujem.“ Mäso v papieri padá na dno košíku, odchádzam a od pultu sa ozve rozhodné: „Tridsať deka tokajskej!“ No dobre, dobre, nenažranci! Začínam nervoznieť. Som chlap, je to normálne - falošne sa ukľudňujem. Prešli sme na syry. Míňame tridsaťročnú nóbl vyzerajúcu pani. Jej pohľad je ostro upretý do nášho košíku a je doň priam zavŕtaný aj vtedy, keď nás už dávno minula.  V podstate ma prenasleduje. Zrak lieta hore dolu po tovare. Milá pani, hľadáte niečo? - žiada sa mi opáčiť, no ovládam sa. Spadla jej tam snáď peňaženka? Nič také, prichádza manžel a ona s prstom v NAŠOM košíku hovorí: „Aha, Macoš, aj my si kúpme Tokajskú.“ 

Večerať budem s pocitom, že sme s Macošom jedna veľká tokajská rodina. 

 

A potom ešte stretávame páry podobné nám. Nie sme v tom celom sami – pomyslím si nádejne pri jednom z nich. Na chvíľu sa poddám hrejivého pocitu, že aj iní sa trápia životom nákupov. Tu však sympatie končia. Sú to totiž okukovači! Tak ich volám. Vždy, keď sa ocitneme zoči-voči, on si najskôr prezrie moju priateľku. Stále rovnako. Tvár, potom odhora dole a potom tvár. Ak má sukňu tak nohy, ak je výstrih, tak prsia. Potom si krátko skontroluje svoju partnerku, či je stále otočená k regálu. Aby náhodou nevidela, čo by rád nakúpil. Štve ma. Vrátim mu to - pohľad do očí, aby si ma všimol a potom na jeho ženu. Keď mu chýba pocit, že tá jeho ešte stojí za to, že sa ešte páči iným, ja mu ho kľudne dodám. Okukám mu ju za celý tento nudný týždenný nákup! 

 

Ale nemyslite si, že ma rozhádžete. Všetci tí, čo chcete celý týždeň jesť to isté čo ja, aj vy, čo mi kradnete moje ťažko vybojované rozhodnutia, čo si kúpiť, a aj spolu s tými, čo sa mi hrabete v košíku, lebo si neviete vymyslieť svoj jedálniček, odkazujem Vám: Hľadte si svojho!

No a vy, okukovači....Vy si hľadťe svojej! 

 

Veď predsa aj tak je vždy moja tá najlepšia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.


Už ste čítali?