Manažérska barla

Autor: Filip Klička | 15.7.2005 o 10:50 | Karma článku: 15,76 | Prečítané:  3486x

Kedysi som bol v častom kontakte s úžasným človekom. Nestal som sa nikdy jeho priateľom, ale už aj to, že sme boli „známi“, ma buď odborne obohatilo alebo aspoň dobre pobavilo. Tento môj známy bol totiž rodený optimista a tak trochu komik, rád športoval a bavil sa a vedel zabaviť aj spoločnosť. Úspechy zbieral v práci kosou - už krátko po prijatí do zamestnania sa mu podarilo splniť nad očakávania niekoľko úloh, ktoré nikto nechcel. Zverili mu preto aj malý projekt a za rok a pol sa vo firme stal síce malým, ale vedúcim. Zverovali mu kopec aktivít nesúvisiacich s jeho funkciou, dôverovali mu a chceli to mať urobené. Bolo to asi mesiac po tom, čo ho znova povýšili – na vedúceho oddelenia s tridsiatimi ľuďmi a troma koordinátormi, keď mu život pristrihol krídla.

Ako obvykle, v sobotu sa vybral na bicykli svojou obľúbenou trasou a práve, keď si pochvaľoval, že si dnes dal do tela uprostred slnkom zaliatych polí, započul za sebou typický zvuk túrovaného auta. Trvalo asi dve sekundy, kým čierny golf s výrazným tuningom karosérie a určite aj motora, dorazil k nemu a neskúsený, osemnásťročný vodič ho pravou stranou prednej kapoty vyhodil do vzduchu, potom mu ešte raz narazil do padajúcich nôh, aby telo odhodil do priekopy. Aspoň tak to rekonštruovali policajti, pretože bicyklista si pamätal len ostrú bolesť v chrbte a tmu, a chlapík z neďalekej dediny, kosiaci lúku obďaleč, si zasa pamätal len rýchlo unikajúce čierne malé auto.

 

Svedok na polícii nespoznal auto na žiadnom z obrázkov, ale o dva dni im zavolal, že také stojí u susedov. Prišiel k nim na návštevu z Košíc syn a mal veľmi podobné auto. Potom už len rutinné vyšetrovanie autoservisov a vinník sa našiel. Jeho rodičov to vyšlo iba na pár tisíc. No možno ešte pár tisíc, o ktorých nevieme.

 

Za ten čas sa zopár lekárov dobre zapotilo, aby dali dokopy polámané nohy a chrbticu a nebezpečné vnútorné zranenia. Keď sa môj známy prebral po tretej operácii, primár mu veľmi opatrne načrtol možnosti: „Ak sa budete veľmi snažiť pri rehabilitácii, budete môcť tak na pol hodinku alebo hodinku denne s barlami opustiť kolieskové kreslo."

Asi ako dlho?“ spýtal sa naivne.

„No.. už celý čas.“

 

Čo teraz? Do práce sa vrátiť nemohol a len tak ležať? Nepatril medzi porazenecké typy a tak všetku svoju húževnatosť vložil do rehabilitácie. Tak to povedal doktor, nie? Nestratil optimizmus, lebo stále mal pred sebou cestu. Vydal sa na ňu s poriadnou dávkou energie a optimizmu. To predsa zvládnem! Jeho heslo bolo vždy: „Hlavne, že hlava je v poriadku!“

 

Veril, že prekoná hmotu myšlienkou, lebo celý život všetko dosiahol vďaka svojmu rozumu a odhodlaniu. A aj teraz dokázal viac, ako všetci očakávali. Po roku tvrdej rehabilitačnej driny, spojenej so študovaním lekárskej literatúry, dokázal chodiť už iba s barlou a celý deň. Od každého poobedia to síce bolelo, ale deň od dňa menej. Potrebujem len tréning a silu, vravel si. Aj nám. Fandili sme mu. Ak by mu to trvalo dlhšie, asi by sa stal uznávaným odborníkom na rehabilitáciu.

 

Nakoniec si dokázal aj sadnúť aj za volant. Za rok a pol, pri výdatnej pomoci jeho blízkych bol pripravený zaradiť sa do života. Rozhodnutie ísť pracovať nám slávnostne oznámil na „párty“ v jeho kuchyni, kde nám, opierajúc sa striedavo o barle a o namontované madlá, zakázal pomôcť mu s prípravou fajnového guláša.

 

Hneď ráno rozposlal životopisy na manažérske posty, uviedol do nich všetky úspechy a referencie na šéfov, ktorí mu ešte aj teraz telefonovali, aby sa poradili. Medzi tým sa jeho firma reštrukturalizovala, ako to býva, a jeho miesto bolo zrušené. Nevadí, vravel im, iste potrebujú manažérov aj inde! Bral to ako prirodzenú reakciu firmy, ktoré už nemá miesto pre jeho odbornosť. Nezazlieval niekomu nič. Raz som počul, ako hovorí: „Ľutujem toho chlapca, čo ma zrazil, musí to byť pre neho hrozné.“

Veril v svoju hlavu a vždy pred sebou videl cestu.

 

Netrvalo ani týždeň a prišiel deň je ho prvého konkurzu a on si celé ráno robil srandu z toho, ako uviaže kravatu na barlu. Objednal si totiž jednu elegantnú, čiernu až z Nemecka, jednoducho manažérsku palicu, ako sa zvykol smiať.

Keď vstúpil do miestnosti v neveľkej firme, už ho čakala vedúca personálneho a nádejný budúci šéf.

„Dobrý deň,“ pozdravil sebavedomo.

„Dobrý, hľadáte niečo?“ prekvapene odvetila zachmúrená štyridsiatnička.

„Prišiel som na konkurz na miesto manažéra obchodného oddelenia,“ povedal samozrejmým tónom a pridal svoje meno.

„Aha... no ale,“ premerali si ho odhora dolu, a potom ešte raz: „Vy ste do životopisu nenapísali, že ste ochrnutý.“

Iste, usmial sa, rátal s prekvapením: „Nie je to pracovná skúsenosť. Hlásim sa k vám ako manažér, nie ako invalid,“ zavtipkoval.

Neochotne mu ponúkli miesto a spýtali sa ho pár štandardných otázok a potom sa ozval muž napravo: „Máte veľmi zaujímavé skúsenosti, ale viete, my potrebujeme niekoho flexibilného, kto bude navštevovať často pobočky a tak.“

„Mám flexibilné myslenie, viem sa prispôsobiť novej situácii, ale je to tu,“ ukázal na čelo a potom sklopil ukazovák k nohám: „Nie tu. Dokázal som riadiť projekt v čase, keď sa menil celý výrobný program firmy a bol nedostatok zdrojov. Iba môj projekt, vďaka prispôsobeniu sa novému smerovaniu firmy, zachovali. Ostatné zrušili.“

A dodal: „Šoférujem bez problémov a úpravu služobného auta mi kľudne môžete odpočítať od mzdy, s tým rátam.“

„Mám inú predstavu,“ šepol príliš nahlas manažér personalistke.

Neprijali ho.

A potom ešte asi dvadsaťšesťkrát.

 

Ani poriadne neviem, ako sa teraz má. Postupne prestal komunikovať s väčšinou svojich známych. Občas mu zavolám, spýtam sa, čo je nové. Podľa posledných správ pracuje ako predavač v obchode s mobilmi. Presťahoval sa do iného mesta. Jeho manažérska barla je vraj ošúchaná od pultu a aj jeho humor je akýsi čierny. Keď spolu telefonujeme, stále mi dookola opakuje, ako je teraz absolútne spokojný. Pár hodín a padla, kopec času na koníčky, aj keď do prírody už nechodí a na pivo sa mu „zrovna dnes“ nechce. Ale je takto spokojný, pár hodín odrobí a má kopec voľna, nemusí sa nikam ponáhľať, nemá pred sebou stále nejaké povinnosti. Nejakú cestu – napadlo ma. Auto sa mu rozsypalo a nemá teraz na opravu, ale vlastne už aj tak nikam nechodí, ušetrí, je takto spokojný – presviedčal.

 

Koho?

Neviem, lebo ja mu verím! Lebo keby to nebolo tak, keby nebol spokojný, keby tam duševne živoril a cítil sa nevyužitý, keby stále chcel chodiť do prírody a zarobiť si úspešnou manažérinou na opravu auta, ktoré by dennodenne potreboval a tiež na dovolenku niekde pri mori, keby chcel ísť na pivo s priateľmi, ale nedostal by sa do mesta, keby chcel kráčať hoci s barlou, ale dlhými ctiažiadostivými krokmi dopredu po ceste pred sebou, ale nedostal by od nikoho šancu (lebo pomoc ani nežiadal) iba pre to, že každého zaujímajú jeho schopnosti "až v druhom rade", tak POTOM by som musel povedať, že tie nohy a chrbticu sme mu dolámali my všetci - ako spoločnosť.

 

A to by bolo dosť ťažké pre naše svedomie, nie?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Návštevníci u sv. Michala a spev Moniky (týždeň podľa Schutza)

Z radu kajúcnikov je exštátna tajomníčka zrejme vôbec najvýbušnejší materiál.


Už ste čítali?