Kým kedysi ho fascinoval kontrast medzi vlastnou dôležitosťou, ktorá sa zhmotňovala v toľkých veciach, ktoré vytvoril a medzi tisíce svetelných rokov starým žmurknutím, ktoré jeho prítomnosti dalo bezvýznamný odkaz: si len bunka organizmu tak obrovského, že tvojou úlohou je iba splniť svoju funkciu. Lenže akou sme bunkou?
Zafúkal silný vietor, aby mu pripomenul, že hmota je tak krehká, ako je tento pevný a predsa zvetralý kameň. Myseľ je schopná tak obrovských predstáv, no bunka, ten vysielač a prijímač už čoskoro podľahne v čase neustále premietaným živlom okolo. Ochladilo sa.
Sme bunkou odsúdenou na záhubu v čase tak krátkom ako je vesmír nekonečný. A predsa trvalo roky, kým vybudoval firmu, založil rodinu a prečítal všetky tie knihy kým uskutočnil zlomok svojich myšlienok. Tie dlhé roky, v ktorých sa naháňal za minútami cesty, aby bolo všetko načas.
Dokázal to sám, alebo mu pomáhal celý organizmus? Stretol správnych ľudí, ktorí pomohli. Napadla mu myšlienka len tak z ničoho nič. Prisnilo sa mu riešenie problému a nutkanie necestovať ho jedného dňa zachránilo pred pádom lietadla. Keď večer potreboval pomocníka, ráno sa mu ponúkol. Hviezda raz dávno žmurkla, dnes je možno už „mŕtva“ a on v prítomnosti oddelenej vekom vesmíru naplnil svoju úlohu inšpirovaný tým blikavým odkazom.
Čí je ten vesmír, ktorý ho vedie k tvorbe? Prečo mu pomohol vytvoriť práve to a iným doprial skazu? Kto rozhodol, kto bude mať šťastie a kto prehrá ruskú ruletu? V oblaku hmly, tečúcom okolo smerom k vrcholku sa vinula otázka, na ktorú hľadal odpovede posledné roky: Je to dané alebo to môžem udať? Je rozhodnuté, či práve teraz zovriem svoju päsť alebo ju nechám otvorenú?
Je predsa rozhodujúce, či rozhodujeme? Kvôli tej otázke prečítal Castanedu aj Sinelnikova. Aký je osud, kto je ten boh, kto ho určuje, čí je ten obrovský vesmír a prečo je možné ohýbať čas? Áno, je to možné. Musel prečítať stovky sci-fi kníh o cestovaní v čase, aby napokon zistil, že nič ako stroj času neexistuje. Jediným nástrojom na ohyb času je naša myseľ, viera, že vesmír nám umožní byť v cieli včas. Pochopiť sa však musí, že včas nemá nič spoločné s hodinami a minútami. Ak meráte čas, neohnete ho, každú milisekundu si totiž zložíte dôkaz, že vesmír je pevný v plynutí času. Tak veľmi chcel povedať to ľuďom, že sa pristihol, ako rozpráva nahlas. Doriekol teda do hmly pošepky: „Vytúžené „včas“ vám vesmír daruje v podobe zmeny ľudí, času, hmoty a náhod.“
Náhod? Koľko náhod v živote potreboval, aby sa mu niečo podarilo? Najskôr málo, iba také, keď išlo naozaj o život, neskôr keď o zámer a nakoniec, keď si to želal. Tí, čo boli ďalej ako on a ktorých knihy čítal odpovedali na jeho prvú otázku nejasne, no priamo: „Vesmír je tvoj.“
Áno, vyskúšal rôzne metódy rôznych filozofií, no všetky sa na hlásaní (alebo skrývaní) zhodli na jednom: Existuje sila zámeru, modlitby, želania, myšlienky. Sila vysielača v našej hmotnej hlave, sila mysle, ktorá dokáže meniť náš vesmír, ovplyvniť súčasnosť a budúcnosť. Určite nie aj minulosť? Táto relativita ho miatla. Zdĺhavo a postupne prekonával skepsu voči tvorbe mysľou, veď doteraz tvoril iba hmotou, sám všetko vymyslel, zariadil, vybudoval! Ak je možné zmeniť tok deja, osud, udalosti rozložené v čas okolo súčasného bodu, nič teda nie je pevné. Ak je možné zmeniť čokoľvek vytvorené, aký má zmysel, čo sme dnes vykonali? Možno má zmysel neustále tvoriť?
Všetci hľadajú boha, jediného boha, komu by mohol patriť vesmír, komu by ho chceli darovať, ak by mu aj naozaj nepatril. Boha, ktorý ovláda minulosť, prítomnosť a zajtrajšok. Ktorému odošleme modlitby a želania a necháme ho rozhodnúť, ktoré vyplní. Je predsa všemohúci a spravodlivý, bude vedieť, ktoré vybrať. Čo ako to robíme iba zo strachu niesť zodpovednosť za svoje želania? Čo ak všetky tie zámery posielame sami sebe, svojej sile mysle? A tá vyberie podľa toho, čo si vo svojom hlbokom vnútri naozaj želáme? A čo ak vo svojom normami a zákonmi spoločnosti nespútanom vnútri si želáme niečo odsúdeniahodné? Čo ak chceme, aby sme ochoreli alebo nás spolu s ostatnými postihla pohroma? Čo ak ten boh v nás nedokáže rozlíšiť dobré a zlé? Dobré pre koho? Zlé pre mňa? A čo sa stane ako v jednej prítomnosti všetci na svete rozhodneme o našich zámeroch v našom vnútri? Kto pochopí túto relativitu? Kto bude za nás tou autoritou vesmíru?
Tie otázniky sa hojdali okolo neho, no boli pokojné. Vôbec sa nevysmievali, ani ho neľutovali, že nevie odpovede. Nijaký z nich ho neodsudzoval a žiadny ho nechcel za ich kladenie zabiť. Boli to jeho otázniky v jeho vesmíre, v ktorom si želal ľudí a otázky, ktoré sa budú dať pochopiť a ktorí pomôžu pochopiť jemu. Ako je možné, že každý má silu mysle a je bohom vo svojom vlastnom vesmíre? Teraz nech žmurkne tá mŕtva hviezda! Aby ho opäť napadlo „odnikiaľ“, ako to celé funguje, aby dostal odpoveď. Teraz už nejde o peniaze a pomníky, ani o božský syndróm meniť životy a mysle iných, teraz ide o pokorné pochopenie vlastnej sily, ktorá však nie je jedinečná. Ako funguje všehomír zložený z toľkých vesmírov všetkých nás všemohúcich? Má niekto prednosť v jazde?
Ak by ju mal, iný by stál. Pomyslený všemohúci môže stáť, ak je to jeho zámer a pôjde, ak si to bude želať. Každý z nás má svoje zámery a všetky sa napĺňajú v obrovskej snahe nadobudnúť rovnováhu. Každého vesmír tvorí prienik s ostatnými vesmírmi a všetko speje k rovnováhe....
Je to teda jasné? Čo mám však teraz napísať na biely list papiera, na môj prázdny zoznam želaní? Mám chcieť svetový mier alebo aby som sa bezpečne dostal domov? Môžem byť tak veľký a zároveň som len tou chorľavou bunkou, ktorá dnes dostala možnosť obsiahnuť na nemeranú milisekundu celý všehomír? Čo by ste napísali na váš čistý papier želaní?
Vstal z chladného kameňa, aby nedostal zápal a vykročil do bieleho mlieka, lebo ho čakalo ešte 10 kilometrov. Ani si nevšimol, že si zaželal, aby videl na cestu v poriadku došiel tam, kam mieri. Na cestu videl preto, lebo hmla nie je nikdy tak hustá, vždy až o meter ďalej, a domov dôjde v poriadku, pretože včas vstal z kameňa a tiež preto, že tomu verí. Želania sa vyplnili a v bloku bielych papierov prišiel ďalší na radu.
