Tajomstvo čínskej ryže

Autor: Filip Klička | 24.9.2005 o 11:42 | Karma článku: 13,83 | Prečítané:  5260x

Yee Wan je moja dopisovacia kamarátka z Hong-Kongu. Dobrých desať rokov si vymieňame listy a posledné roky už len emaily - tie mi ale aspoň nechodia otvorené a prelepené páskou. V roku 2002 sa Yee Wan rozhodla prijať jedno z mojich nespočetných pozvaní a stráviť veľkonočné sviatky na Slovensku. Netušil som, že Hong Kong je tak ďaleko. Kulturálne.

Už prvý šok musela drobná Yee Wan zažiť v momente, keď po presadaní v Malajzijskej Kuala Lumpur, potom vo Frankfurte a napokon v Prahe dosadla po dvadsiatich hodinách cestovania na letisku v Košiciach. Myslím, že ani Ruzyně nebola dostatočnou aklimatizáciou na schodíky vypľuvnuté na košický asfalt neďaleko skupinky kraviek. Pásli sa na nekonečne širokých poliach za plotom, len pár desiatok metrov od pristávacej dráhy. Na agroturistiku je to skvelé, letecky priamo až na ranč! Ibaže na mape sa zdalo, že Košice sú jedno z väčších slovenských miest. Nemal som jej ju posielať.

Po krátkom zvítaní naša medzinárodná skupinka nasadla do auta a vyrazila do Michaloviec. V skorú jar slovenská príroda vyzerá miestami trošku nehostinne a tak vznikol prvý dojem: Roztopený sneh stojaci na blatistých poliach lemovala alej kyjakov, vŕb zrezaných až na kmeň, na obzore dymili železiarne a my sme míňali staručké bytovky s opadanými omietkami - dokonalý armagedon. Yee Wan sa na sedadle zmenšovala a myslím, že keď prvý raz zazrela polorozpadnutú cigánsku osadu, dostala strach. Odrazu som sa aj ja pozeral na svoj domov očami neinformovaného turistu. Ešte, že v rozdiele Slovensko – Slovinsko mala jasno, lebo raz už ma v Nemecku ľutovali ako obeť balkánskej vojny. Keď som ju zatváral do pletivovej klietky nášho výťahu, zlovestne škrípajúceho v prítmí zeleno natreného vchodu, zdalo sa mi, že sa trasie a nedôverovala už ani môjmu občasnému humoru. Iste aj inde majú getá a oveľa horšie, ale nemali by v nich žiť ľudia ako ja („ja“ v jej mysli vytvorené z riadkov listov), alebo prinajmenšom ľudia, ku ktorým prišla na dovolenku.

Očividná úľava v jej tvári sa dostavila za dverami bytu. Uvidela čisté dlaždice, koberec, počítač a zopár ďalších signálov civilizácie a vecí známych z jej domova. Netušila, že tu všetka podobnosť našich kultúr aj končí.

Aby sa u nás (ne)cítila ako doma, otec nás všetkých pozval do slovenskej reštaurácie. Je mi jasné, že kto nikdy nejedol bryndzu a oplýva aspoň troškou paranoje, musí si myslieť, že je to čosi skazené. Veľmi trpezlivo som jej v oficiálnom komunikačnom jazyku, teda angličtine, vysvetlil, že naše typické jedlo je dosť zvláštne, mnohým našim zahraničným návštevám už nechutilo a teda mám pre ňu návrh: Nech si k národnej špecialite vyberie aj niečo také, čo bežne konzumuje a keď ochutná halušky a nebudú jej chutiť, zoberie si ten steak alebo kurča a ja sivé bryndzové bobky dojem. Odmietla to spôsobom, že som nadobudol pocit, že ma nepochopila. Pri opakovanej ponuke som zdôraznil, koľko len dokážem, že ja neodjem z toho steaku a teda dostane odo mňa neporušené jedlo. Zjavne som urobil čosi také, ako keď sa na návšteve u našinca nevyzujete pred vstupom do obývačky. Zdesene znova odmietla. Chuderka. Zjedla sedem halušiek a každú prekladala množstvom konverzácie. Tvrdila, že je to fajn, akurát nie je hladná. Vzdala to po hodine. Celý zvyšok pobytu si doma ordinovala obyčajné špagety alebo varené kurča. Pečené odmietla s výrazom podobným tomu haluškovému.

Rodenej Hong Kongčanke sme sa rozhodli ukázať krásy východu. Nie všetky, mali sme na to štyri dni. Vybraný zoznam obsahoval Krásnu Hôrku, Ochtinskú aragonitovú jaskyňu (sú na svete len tri), plte v Pieninách, Oltár majstra Pavla z Levoče, z Tatier Štrbské pleso (kedže turistiku nemusí) a Spišský hrad.
Plte ešte nepremávali, Štrbské pleso bolo plné áut, ale aspoň pekne zamrznuté, Tatry ju najviac ohromili z diaľky z parkoviska pri Poprade, na Krásnej hôrke nevedeli anglicky a nemali ani anglické brožúrky a pán farár v Levoči nám odmietol otvoriť kostol so slovami: „Máte na veľkú noc sedieť doma na zadku a nie chodiť po kostoloch!“
Neviem, ako to myslel, ale viem ako sa cítili turisti v autobuse s ostravskou značkou. Na schledanou, přijďte zas!

Situáciu zachránil majestátny Spiš. Hradisko vypínajúci sa nad okolný terén ju celú ohromil a úplne najviac bola nadšená z plání okolo. Vyzrela z kamenného okna a užasle predniesla: „Toľko priestoru!“. Predstavil som si ju v dave hongkongskej ulice, ktorá ju, mažúc akúkoľvek individualitu, nesie nechceným smerom.

Yee Wan nesklamala naše predstavy o ázijských turistoch. Počas nášho cestovania po východe som ju pri každej zastávke musel najmenej raz vyfotiť tak, aby za chrbtom mala čosi z navštívenej pamiatky alebo lokality. Na sivej brade som ju presvedčil, aby bufetový stánok v pozadí vymenila za kaplnku nad prameňom a v Poprade som trval na majestátnom reliéfu Tatier bez benzínky v dolnom rohu snímku. Nerozumela, ale súhlasila. Myslím, že som vyzeral ako zamestnanec agentúry zodpovednej za propagáciu Slovenskej republiky v Hong-Kongu.

Zaujímavých ázijských zvyklostí sme v rozhovore objavili viac. Vedeli ste, že nevestu si v hong kongu musíte od rodičov kúpiť? Pýtal som sa, že či naozaj, alebo je to pekná tradícia. Povedala, že je to tradícia a cena je po prepočte asi tristo tisíc. Na takú tradíciu by Slováci vymreli – veď z našou typickou „riadnou“ svadbou by to bolo najmenej pol milióna. A tradícia konči v momente, ak rodičom ženích nevonia. Stanovia totiž výkupné aj dva milióny. Je to vraj preto, že si za tie peniaze musia zaplatiť niekoho, kto sa o nich postará namiesto slobodnej dcéry...

Nepripadám si málo čistotný, aj keď uznávam, že v našich končinách nie je až taký problém byť hviezdou. Preto mi prišlo úplne prirodzené, že sa každý večer sprchuje. No nerozumel som, prečo tam trávi hodinu a pol a po jej odchode ostanú tri uteráky úplne premočené. Neodvážil som sa na to opýtať.

Radšej som sa opýtal na recept na ryžu. Číňania to predsa musia vedieť najlepšie! Chvíľu nechápala, o čo mi ide, predsa ryža a voda, nie? Potom asi pochopila, že v rámci svojich predstáv hľadám ich národný poklad niekde, kde nikdy nebol a tak v rámci priateľského zľutovania sa, mi prezradila, ako ju babka učila variť ryžu. Tak teda: nasypete ryžu, položíte naň voľne dlaň a nalejete toľko vody, aby siahala po hánky.
To mi je čínske tajomstvo!

Mne ten levočský oltár predsa len nedal a najmä tá milá reakcia. V podstate som sa šiel telefonicky sťažovať, keď som natrafil na iného pána farára, ktorý bol pre zmenu milý a ešte než som stačil pustiť síru na jeho kolegu, dohodol si so mnou čas otvorenia kostola. V prítmí chrámu nám pekne porozprával o histórii oltáru, majstra i kostola. Keď som konečne dielo uvidel, pocítil som úctu k práci, ktorá toto dokázala. Umne vyrezané ozdoby na vežičke, dokonalé postavy a tváre, také hladké a jemné. Asi preto ma takmer urazilo, keď Yee Wan ani na tretie vysvetlenie, že TOTO je ten skvost nedokázala pochopiť, že ukazujem na drevenú rezbu. Pokúsil som sa o zúfale „hand made“ a „slovak heritage“, ale potom som to vzdal. No ja a moja mama sme z kostola odchádzali akýsi plnší – o nevšedný zážitok krásna. S okúzlenia nás však vyliečili miestni obyvatelia. Pred kostolom, kde sme uviazali mamine dva malé pudlíky, ostalo len prázdne miesto. Oblial ma studený pot. Kde sú? Kto je psíčkar pochopí, že sme práve prišli o členov rodiny.

Hong-kongčanka potom bola svedkom toho, ako sme ich našli v rómskej rodine na špinavom dvore, ako si za to zapýtali výkupné a keď sme jej na otázku prečo to urobili, podali štatisticky pravdepodobnú odpoveď, že kvôli obedu, tak nevládala dve hodiny prehovoriť. Nemyslím, že pre Číňana by bola konzumácia psa nejaké žalúdočné faux-pas, ale to, že niekto zje toho vášho psíka, toho jediného na svete – to je zjavne aj u nich zločin.

Akcia Tento zlý dojem sme sa snažili napravil akciou „Veľká noc“. Doviezol som všetkých na našu chalupu, do obce s oficiálne najmenším počtom obyvateľov (tak aspoň v tom čase tvrdili v rádiu), menom Olšinkov. Kde samozrejme bolo potrebné ju oddeliť od miestneho obyvateľstva, lebo by nespoznala tradície slovenské, ale rusínske, a navyše vlastne žiadne, lebo veľkú noc oslavujú o dva týždne neskôr. Rozložili sme výzdobu, vyfúkali vajíčka, roztopili trochu vosku a namiešali farby.
Náramne sa jej páčilo maľovanie, aj keď u nás býva čiernych vajec menej. Jej miska pôsobila trochu morbídne a až kvety z červeného vosku pomohli. Cvik v kreslení domčekov namiesto slov sa prejavil aj v kresbe, nakoniec vzniklo celkom pekné a unikátne Čínske veľkonočné vajce.

Yee Wan sa napriek pár nepríjemnostiam na  Slovensku páčilo, fascinovali ju zrúcaniny hradov na každom druhom kopci, všadeprítomná história, zvyky, a z aragonitovej jaskyne ani nechcela odísť. Podarilo sa mi napokon ukázať jej môj domov reálne - pekné aj zlé. Keď sme sa opýtali na jej naj, teda čo si najdlhšie zapamätá, tak jednoznačne vyhral Spiš s priestorom okolo, unikátna jaskyňa a ešte nezrozumiteľná Krásna Hôrka - lebo vraj toľko histórie pokope, cool!

Až po jej odchode mi došlo, ako vzdialené sú naše kultúry, ako ľahko dôjde k nepochopeniu a ako ľahko odtiaľ môže odísť turista nadšený i sklamaný. Ja som Slovensko ponúkol Slovákovi, možno trochu Európanovi, ale už menej Hong-kongčanke. Bože chráň, aby sme začali dávať do halušiek krevety, ale tá tácka, na ktorej ich servírujeme, nemusí byť špinavá, ale to všetci dávno vieme, nie?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.


Už ste čítali?