Epidémia Červec

Autor: Filip Klička | 26.9.2005 o 10:50 | Karma článku: 6,04 | Prečítané:  2406x

Štvrtkové ráno sa lúče slnka predrali pomedzi kolóniu kaktusov na parapete a zobudili ma do jesenného dňa. Svetlo sa rozlievalo po miestnosti, rastlinky čakali na svoj prídel denného tepla a ja som ešte nevedel, že v taký krásny deň príde apokalypsa. Ihličky na najvyššom kaktuse pomaly vykúkali do žiary z okna, tieň ako tmavá plachta padal nižšie a nižšie. O 9:30 svetlo prvý raz dopadlo na biely chumáčik čohosi nalepeného tesne pod mladým výhonkom. Zlo vždy udrie na najcitlivejšom mieste.

Prvé správy dorazili o desiatej. Volala Starostka kaktusej kolónie. Pleseň. Postihnutých 60% populácie. Napriek okamžitému zastaveniu prídelov vody, pleseň sa šíri obrovským tempom. Biela, chlpatá, zabíjajúca. Okamžite som sadol do papúč a dorazil na miesto. Asi pán Boh chránil moje ústa, na ktoré som si nedal rúšku. Šťastie začiatočníka. Moja prvá epidémia začala obeťami. Aj keď ma na to pripravovali, vidieť malé jedince poprášené bielym vrahom, váľajúce sa na dne črepníkov, ma ochromilo. Neskoro, už ideme neskoro! Hnedé fľaky okolo centier nákazy dávali tušiť, že pôjde o čosi väčšie. Pleseň nemôže byť taká rýchla...

Starostka vyjadrila podozrenie na hmyz. Identifikovať nepriateľa je prvý krok – tak som bol školený. Aj keď by som sa najradšej vrhol medzi postihnutých s naivným želaním zachrániť každého, mojou úlohou bolo len zobrať z kaktusých mŕtvych detí vzorky a odobrať sa do internetového labáku. Living.cz a google.com pracovali celú noc na kúskoch pliagy. Už po troch hodinách bolo jasné, že sa nejedná o pleseň - nariadil som okamžitú evakuáciu a karanténu okrajových oblastí, ktoré ešte neboli napadnuté. Aspoň som v to dúfal.

Vytvoril som krízový štáb, starostka, ja - epidemiológ, Dr. Oton z ústavu growing.cz a chlapci z labákov. Po porovnaní vzoriek, následkov a inkubačnej doby bolo nad slnko jasné, že ide o nebezpečného červca. Správy z posledných epidémii hovorili o 90% úmrtnosti a opakovaných nákazách. Kolónie sú zdecimované. Pomôže vraj iba voda, ktorej sa červec bojí a chemický jed. Dr. Oton nám porozprával príbeh, ako v prípade jedného diktátorského zriadenia riešili epidémiu zlikvidovaním celej populácie. Genocída. Zadržal som slzy a bezmocne pozrel na kolóniu. Čo ak diktátorskú genocídu len nahradím záhubou, ktorú napriek nášmu snaženiu aj tak vykoná červec? Pozrel som na rodinku kaktusov vpravo. Starý bol spoly vyschnutý a červce sa práve zahryzávali do mladých. Skúsme zachrániť aspoň rod – zaznelo zúfale z úst starostky, ktorá kolóniu spravuje už niekoľko rokov.

Dobre teda! Ako tím to snáď dokážeme. V preslove k posledným hrdinom v kolónii a mimo nej som povedal, že ich čaká smrť. A práve preto nech teraz odovzdajú všetko, čo dokážu a ak na konci len jeden z nás si z balíčku skazy a mizérie vytiahne kartu života, ostatní neumierali zbytočne.

Prvý som sa dotkol živého červca a nožom ho poslal do pekiel. Všetci spontánne vykríkli: „Smrťou je život!“ a pustili sa do toho. Zásobovací tím zadovážil chemický postrek, ktorým mali byť zlikvidované zárodky hneď po hrubom očistení. Vzal som si pracovné oblečenie, rúšku a vytvoril likvidačné pracovisko – vaňa čakala na prvých červcov. Starostka, nech to bolo akokoľvek kruté, musela urobiť selekciu. Pri spomienke na seriál MASH som konečne pochopil hrôzu týchto rozhodnutí. No nedala sa, zaťala zuby a ukazovala prstom život/smrť. Ako Nero v Ríme. Pre ňu to bolo najbolestivejšie, no ona bola zároveň jedinou, kto to mohol vykonať, od koho to kolonisti dokázali prijať. Tu naozaj každý neliečiteľný pacient, ktorý ostal v zamorenej oblasti bol vykúpením pre iných, ktorý mali to šťastie a odišli. To jej dalo silu konať rázne a správne.

Pri vstupe do kúpelne sa vytvoril rad. Pripravili sme štvornohé poriadkové sily na to, aby zakročili pri akomkoľvek násilí, ktoré môže vzniknúť, keď už človeku neostáva nič, než holý život, ktorý sa ráta na hodiny. Kto koľko vydrží? No chudáci sa nevládali ani pohnúť. Pristupovali rezignovane jeden po druhom pod ostrý prúd ľadovej vody. Červce zavíjali a kmitajúc malými nožičkami mizli v odtoku. Vo vlečúcom prúde vody sa zrážali a v snahe zachytiť sa, zakusovali sa jeden do druhého a takto svorne mierili do vodného hrobu. Skapte!

Sprcha odierala aj kaktusy, mladé výhonky často končievali v jednej mase s nepriateľmi. Triesky pri rúbaní lesa nadobúdali príliš živé podoby. Zubná kefka dočisťovala biele výkaly, ktorými sa červce maskovali ako pleseň. Ani jeden nesmie ostať! Zárodky zničí chémia.

Po ošetrení všetkých životaschopných pacientov som sa vrátil do kolónie. Tam ma čakala ďalšia rana pre moje svedomie a otupené emócie. Obrovské buldozéry a nakladače odvážali hlinu so zvyškami obyvateľov do plastových sáčkov na odpad. Zazrel som, ako fialky aj s celým domom padli do hlbín mikroténu, aby sa na dne polámali na márne kúsky. JE hrozné vidieť znetvorenú krásu, máme pocit, že jej sa to stať nemôže.
Niektoré domy boli zachránené a určené na dezinfikáciu. Pomaly sa kolónia vyprázdňovala a na parapete ostávali poslední škodcovia pripravení sa brániť. Handrou sme ich zmietli do nádobky s vodou a jarom. Tu nebolo zľutovania zo žiadnej strany.

Zatiaľ náš tím organizoval chemický útok. V plášti a rukaviciach som namiešal smrteľný jed. Oddelil som desatinu zakúpeného prášku a pridal ešte kúsok. Pomaly som to za zlovestného syčania vsypal do nádoby z vodou. Za necelú hodinu, presne o 16:50 sa začal postrek. Už nebolo počuť náreky, nepriateľ i kolonisti ticho čakali na to, čo jed urobí s ich organizmami. Hrozivých dlhých desať minút, kým padol prvý z červcov a kaktusy sa nehnuli ani o kúsok. Vtedy to začalo, prvé obrovské víťazné pokriky sa mi zaryli do uší. To kaktusy jasali. Starostkini ľudia od poslednej pliagy vyčistili ulice mesta, ja živých kolonistov. Stáli a trpeli rovnako ako moja zasiahnutá koža. No nikto sa nesťažoval, teraz trpíme za život, aj keď nevieme, či nakoniec za ten náš.

Za ďalšiu hodinu bola kolónia opäť pripravená pre kaktusy, Mnohé už nenašli svojich susedov, či príbuzných, fialky budú chýbať snáď každému. Kolónia je akosi riedka, no myslím, že slzy vody a postreku, ktoré ostali na ihličkách posledných kaktusov nepatrili mŕtvym. Boli to slzy šťastia a života. Zvíťazili sme!

Vedel som, že to nie je všetko, som predsa epidemiológ. Červce sa môžu vrátiť, no my sme pripravení. Roztok skladujeme priamo v kolónii, každý deň podrobujeme kaktusy prehliadkam. Obdivujem starostku, že to tak dobre niesla, veď predsa, akoby každý kaktus bol aj jej dieťaťom, ktoré vlastnoručne vypiplala.

Výsledná štatistika je hrozná: 60% populácie mŕtvej, 40% domov zničených a zlikvidovaných, obávame sa neskorších účinkov postreku, pretože na vlastnej koži sme spoznali ostrosť použitých jedov. No napriek tomu opäť vyšlo slnko, a už päť krát odvtedy a kaktusy sa držia, nenašiel som žiadne stopy po červcovi. Nechcem si pripustiť víťazstvo a zadúšať sa priskoro radosťou, no najradšej by som vybuchol šťastím a hrdosťou a so mnou celý tím a zrevali by sme na celý svet, že „takto sa víťazí nad hnusným hmyzom menom Červec!“

Už si spomínam, prečo som chcel byť epidemiológom. Aspoň na chvíľu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.


Už ste čítali?