Už možno nemáme toľko času

Autor: Filip Klička | 11.10.2005 o 17:28 | Karma článku: 11,40 | Prečítané:  2070x

Vždy, keď sa s priateľkou vrátime z víkendu u jedných, či druhých rodičov, náš psík, takmerčierna (o tom inokedy) fenka Alex, dostane záchvat smútku. Teda, nie, že my by sme za nimi nesmútili, ale keďže od jedných aj druhých chodievame nabalení „darčekmi“, tak na rodičov myslíme stále. Pri každom mikrovlnkovanom jedle podľa „mamkinho“ receptu alebo zeleninovej oblohe z „ockovej“ záhrady, ktorú teda samozrejme okopáva mamka, ale formálne je jeho.

Takýto záchvat zo samoty dostal náš psík aj  v nedeľu asi pred pol rokom. Ako vždy, po očistení labiek vbehne pod posteľ a profesionálne smúti, ba priam umiera. Nedvihne sa ani na vŕzganie chladničkových dverí a dokonca, a to už je šokujúce, ani keď si obúvam ponožky, čo je signálom, že sa ideme venčiť. Teraz spoza  plachty spustenej po zem trčí malý čierny noštek a pozor  - jedno jediné smutné oko. Druhé je schované pod plachtou - našťastie, inak by ma ten pohľad dohnal k slzám. Keď jej hodím loptičku, nechá si ju bez jediného pohybu padnúť na malú lebôčku a k smutnému kukuču prihodí trochu výčitiek. Áno, okradli sme ju o zábavu s množstvom ľudí a psov, ktorí sa nachádzajú u všetkých našich rodičov. 

Tak v jeden taký moment moje svedomie vymyslelo, že sa pôjdeme prebehnúť. Nasilu. Ako terapia. Vytrielili sme obaja na trávnik a Alex behom minúty našla paličku a vypľuvla mi ju na nohu. Chvíľu sme si teda hádzali a potom vyskúšali všetky „opičky“ a úkony, pár skokov a dve nepodarené plazenia. Keď sa takto predvádzame, začnú sa na okolité lavičky schádzať dôchodcovia z okolia. Konečne nejaký vzruch. No dnes nejako vynechali. Vôbec nebolo vypredané, iba obďaleč na lavičke sedela o barlu opretá bielovlasá chudá starenka a vyzeralo to, že si nás snáď ani nevšíma.

Keď prišla únava, sadol som si na lavičku a udýchaná Alex na mňa „dychtivo“ vyplazila ružový jazyk: Ešte! Nie, dosť - nevšímal som si ju. Za moment sa dvihla starenka a podišla k nám.

„Máte nádherného psíka, šikovného.“

„Ďakujem, je to aj celkom dobrý poslušník,“ pochválil som kučeravého darebáka.

Prebrali sme meno psíka, niektoré príkazy a predviedli sme dva povely, čo ešte nevidela.

„Nádherný pudlíček, a aký má pekný nosánek.“

Nosánek? – ozval sa detektor mojej materčiny.

„Vy ste Češka?“

„Áno, od Hradce.“

Plynulo sme preradili na češtinu a prebrali pôvod mojich rodičov a jej nebohého manžela.

Na konci priznala: „Aj ja som mala psíka, ale nie pudlíka. Mali sme bradáča.“

„Sú to kamaráti, čo?“

Prekvapene, no súhlasne pokývala hlavou: „Veľkí kamaráti, ale teraz už nemôžem mať.“

„No pudlík má výhodu, že je temperamentný vonku a kľudný doma a je náramne prispôsobivý,“ naznačil som, že nádej neumiera, no „nepočula“ to.

„To už nie je pre mňa. Ozaj pekný psík.... a kde bývate?“ opýtala sa odrazu.

Pochopil som: „Tu hneď, chodím sem venčiť pravidelne.“

Usmiala sa a unavene riekla: „Tak sa tu hádam ešte stretneme.“

„Určite,“ vrátil som je úsmev a pobrali sme sa domov. 

Netrvalo ani týždeň a stretli sme sa znovu. Andrea ten deň urobila štátnice a ja som jej sľúbil, že vypadneme niekam do zelene, nabrať si trochu pokoja a uvolniť stres. Len čo prišla domov, bežal som vyvenčiť Alex, aby nás psík v kľude čakal doma. Na lavičke sedela známa pani a veľmi sa potešila, že nás opäť vidí. Prisadol som si k nej a súril Alex do potrieb.

„Ako sa máte? Počúva vás psík?“ pýtala sa pani.

„No fajn, práve sa chystáme ísť s priateľkou prejsť. Je tesne po štatniciach.“

„Tak gratulujem. A ako sa máte?“

„Fajn, dobre,“ odvetil som krátko a pridal Alex: „Šup, šup, poďme Alex!“

„Je dnes krásne,“ usmiala sa.

„Áno, horúco, ideme sa niekde poprechádzať, preto ponáhľam.“

Zosmutnela, ale nechcela to dať najavo: „Áno? Veď ostaňte ešte so psíkom.“

„Dnes nie. Veď, ešte sa uvidíme, venčím tuná stále,“ povedal som čo najpriateľskejšie už medzi vchodovými dverami a s uviazanou Alex utekal domov. Pri nasadaní do auta som ešte Andree stihol ukázať tú babičku. Odvtedy som ju však nevidel. Týždeň som sa snažil venčiť v podobných časoch, ale už tam nebola. Odvtedy už nikdy. 

V pamäti mi utkvel len ten jej zvláštny smútok. Pri spomienke naň si vždy uvedomím, čo som roky nevedel pochopiť u mojich rodičov: To, že chcú všetko stihnúť ešte dnes, ešte tento víkend, že potrebujú pomôcť práve tento štvrtok, že s nami chcú ísť na večeru zajtra, nie v piatok. Vždy som to pokladal za akési uzurpovanie si môjho času, ktorý im chcem venovať veľmi rád, ale nie práve teraz, to ma obmedzuje, mám svoj program, život. Musia pochopiť. Veď čo dnešné poobede? Celý budúci víkend s nimi strávim! Dám im oveľa viac, predsa.... 

Vtedy som na zlomok sekundy rozumel ich pocitom. Čo keď budúci týždeň bude lavička prázdna? Nebude – sme presvedčení skoro vždy.  Lenže oni už nie, do každého dňa totiž vstávajú s myšlienkou, že už nemajú toľko času. že nevyhnutnosť šliape svoju cestu k nim, pekne pomaly a kľudne, no bez prestávky. Boľavý krôčik za krôčikom samoty, nespavý krôčik za krôčikom nešikovným, nepočuteľný krôčik za krôčikom šeravým a už niet po ruke ani tých slov, čo by to niekomu povedali, lebo kamsi miznú, je ich stále menej a s nimi ubúdajú rozhovory ako putá s blízkymi, posledným zmysluplným "majetkom" starých.

Majú už iba prítomnosť – s blízkymi alebo sami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.


Už ste čítali?