Rozbil som lodičku

Autor: Filip Klička | 25.10.2005 o 21:18 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1446x

Tú keramickú so žltou vlajkou, malou kotvou a dvoma čiernymi vlnovkami hneď vedľa sťažňa. To boli čajky.

LodičkaLodičkaFilip Klička

Strašne ma to zamrzelo. Nechcel som. Skoro nikdy nikto nechce. Odrazu ležala na zemi, stroskotaná v kobercových vlnách. Spomienka našej zamilovanej spontánnosti. Chodili sme spolu šesť týždňov a za výkladom malého obchodíka na Vodnej ulici na nás kukali všelijaké milé drobnosti a jedna táto lodička. Dozvedel som sa vtedy, že miluje more a všetko s tým súvisiace. Tam pred umazaným sklom som otvoril ďalšiu malú truhličku s pokladom v jej duši.

A teraz som zabuchol dvere od skrine. Minulý víkend sme ju presťahovali a tak sa dobre nedovierala. Pritlačil som. Loďka na vrchu dubového mora sa zakymácala, odrazila sa od mojej nastavenej dlane a rozpadla na tri kúsky na zemi. A bolo po nej.

Päť sekundové poriadne naštvanie – na skriňu, na mňa, na tento smolný deň a potom ľútosť. Nepodstatná hodnota vo vašom svete, ale milý a vzácny kúsok z toho nášho. Čo keď nám bude chýbať? Prepáč. Sadli sme si spolu na zem okolo útržku plachty, prederavenej provy a odlúpených čajok. Vieš, to je tá lodička, čo som ti kúpil vtedy v zime. Viem, v tom malom obchodíku. Stavili sme sa, že ak trafím zhužvaným papierikom do plechového koša pri vchode, kúpiš mi ju, pamätáš? Hej! Netrafila si. Ale ty si mi ju doniesol na druhý deň, opatrne zavinutú v svetlomodrom baliacom papieri.
To boli časy... objavné, zaľúbené a spontánne. Také plné prúdiacich citov.
Odrazu sme tam nesedeli smutní. Zvyšky hmotnej spomienky nám dovolili prežívať  nádherný radostný okamih znova. Akoby práve teraz. Láska, vtipkovanie, jednoduchosť bytia, obyčajné naivné šťastie. Veď črepiny prinášajú šťastie – asi na tom naozaj niečo bude.

Dobre, že sa rozbila. Už roky tam ležala a zdobila každý pol rok inak preskladaný morský kútik a prach na nej bol prachom aj našich spomienok. No teraz padla zo skrine rovno do našej pamäte a obaja sme si spomenuli na všetko tak ostro ako režú hrany nalomenej plachty. Prežili sme v minúte jeden spoločný radostný deň vznikania nášho vzťahu, zázrakom sa vrátili tie staré dobré časy, po ktorých občas všetci plačeme. Obrazy náhle zmizli a v nás, v nás zasa horí o jednu sviečku lásky viac.

Ja som dnes rozbil lodičku.

 

 

Venované Andrejke, môjmu prístavu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.


Už ste čítali?