Emócie III

Autor: Filip Klička | 22.11.2005 o 18:40 | Karma článku: 7,42 | Prečítané:  2551x

Tretiu sériu emócií vo fotkách ladím možno trochu jesenne. Nie je to len mojimi náladami. Spoluautorom je prostredie okolo mňa a príroda, ktorá sa po lete sama k smútku uchyľuje.

hrôza

HRÔZA – Darmo končatiny obete v hysterickej obrane kopú do strán, lebo prsty zla sa už dotýkajú tela, ktoré zamrzlo v zdesenom ochromení. Nevyhnutné dopadne a ukončí trápenie.

fóbia

FÓBIA – Prečo ma chcú všetci zastaviť na mojej ceste nahor? Prečo sa ma dotýkajú? Prečo mi bránia? Sú všade, nemám už kam rásť, puste ma k oblohe, ja musím ísť na slnko, na vzduch!

osamelosť

OSAMELOSŤ – osamelá je chladná kamenná cesta, po ktorej nikto nekráča. Ešte nedávno na jej schodoch denne prúdilo desiatky pútnikov, zohrievali ju trením nôh a bezohľadne z nej zodierali kameň. No keď na sklonku života cesty nastalo ticho, ona túži práve po tej utrápenej užitočnosti.

ľútosť

ĽÚTOSŤ – detstvo sa minulo, polámané sú staré priateľstvá, všetky zážitky a naivita dobroty sveta pomaly umierajú ako štvrohlavý drak z panelákovej rozprávky. Už sa nezveziete na detskej radosti. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

PREČO EMÓCIE?

Psychológovia sa nevedia zhodnúť, či emócie definovať ako akékoľvek vzrušenie alebo znepokojenie mysle, pocit, vášeň alebo súhrn fyzických a psychických stavov. Ja ich vnímam ako farby života. Svojou silou dokážu zmeniť situáciu, naplniť vás, či celkom vyprázdniť alebo hlboko do pamäte vryť stav a udalosť, v ktorej sa nachádzate. Niekedy sú silnejšie ako naše vlastné vedomie, kľudne si prevalcujú hrdé myšlienkové a logické ja, a rozšliapu ho v horúcom zmätku na palete plnej farieb. My potom len ako spomalený film sledujeme naše činy z poslednej rady kina Mozog. Amygdala si preberie velenie, kedy uzná za vhodné, aby nám zachránila život alebo nám ho pokazila - ublížením iným či sebe. Prúdenie. Ovláda naše pohyby, telá, vedie nás k dokonalosti. A chirurga doslova preberú po osemhodinovej operácii - tej najlepšej, akú kedy urobil a on si dodnes len matne spomína presné a neochvejné pohyby svojich rúk, ktoré neboli nikdy tak šikovné a on nebol nikdy tak pokojný. Umelcov už prúdenie asi neprekvapí, veď predsa dennodenne meditáciami a drogami usilujú o to, aby sa zbavili prítaže svojho ega, ich oceľovej gule na nohe, a svoje emócie „vyzvracali“ rovno na plátno, do kláves, slov a viet, či do kameňa. Emócie, ako neštiepené jadro, driemu v nás, čakajúc na impulz, aby explodovali do temperamentu, a keď nemôžu extrovertne von, aspoň introvertov poobíjajú vo vnútri - kýchnite so zavretými ústami! Všetci viac, či menej čítajú emócie ostatných. Mamy nás to učia. Z obočia, pokrivených pier, pohľadu, trasu rúk a hlasu. Ja som začal premýšľať, ako emócie vyzerajú. Ako by mohli vyzerať, keby sa zhmotnili. Chladné, horúce, červené, modré, mäkké a tvrdé, mokré a páliace. Rozhodol som sa ich hľadať s foťákom niekde okolo. Niekde sa tu predsa musia váľať. To hľadanie má jednu výhodu, aspoň kúsok tej nájdenej emócie prežívam pri fotení, skúsite aj vy?

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.


Už ste čítali?