Neuč jastraba lietať

Autor: Filip Klička | 26.11.2005 o 15:18 | Karma článku: 5,21 | Prečítané:  2027x

Nikto z nás nevidí rád dopravného policajta s ukazovákom upretým na naše auto, ako nám naznačuje, že práve vy sa stávate objektom kontroly. V ten moment sa v hlave spúšťa mechanizmus, ktorý dokáže pokriviť objektívne vnímanie sveta a v okamihu presvedčíte samého seba, že ste vôbec nešli stodvadsať.

V jeden jesenný večer, keď čerstvý vzduch dáva autu krídla, sme si to s rodičmi šinuli na chalupu a prázdne cesty zvádzali otca k prekročeniu rýchlosti, aj keď u neho málokedy išlo o trociferné číslo. A preto aj vtedy sa červená tristodeviatka šinula deväsťdesiatdeviatkou po rovinke za Humenným smerom na Medzilaborce. Sedel som vzadu a nazízal medzi sedadlami. Keď sme boli asi v polovici priameho úseku, v diaľke som zazrel červené svetlo. Nesvietil ani mesiac, tma ako v roho a tak nebolo vidno ani len siluetu, čo by nám napovedala, čo nás čaká. Svietiaci bodík sa blížil.
"Pozor, oci, to červené svetlo je asi odstavené nejaké auto," zašpekuloval som nahlas.
Odpovedala mi jeho ješitka: "Niéé, nič tam nie je, a keď, tak ho obídem, nie? Čo sa bojíš?"
Svetlo sa aj naďalej približovalo asi stokilometrovou rýchlosťou a pri stále kratšej vzdialenosti sme sa obaja posunuli dopredu v presnosti vnímania.
"Hej, čosi tam je," povedal otec.
"To svetlo krúži, nebude to náhodou policajt?" dochádzalo mi oveľa pomalšie, ako naše auto k neznámemu bodu.
"Čo by tu robil tak v noci, prosím Ťa?" dopovedal sebavedomo otec v momente, keď sa v reflektoroch zaleskla silueta s čiapkou. Metre ubiehali a ja som konečne rozoznal červenú lampičku, ktorou krúžil pred hruďou. Ozvalo sa kvílenie bŕzd. Nekompromisný výraz v policajtovej tvári sa vytratil s červeným svetlom padajúcim na asfalt. Nárazník nášho auta načal ostatných päť metrov a posledné, čo som z uniformovaného príslušníka zazrel, boli jeho dokorán otvorené, vydesené oči. Vzápätí skočil ukážkovú rybičku niekde smerom k okraju cesty. Jastrab letel naozaj elegatne.

Otec zastal presne na červenej lampičke, nadobudli sme ohnivý tuning. Asi po piatich dlhých sekundách sa policajt znova ocitol na ceste. Divo rozcuchaný a menej nažehlený. Otec stiahol okienko a so studeným vzduchom sa dnu vlialo asi 17 nadávok, každá iná alebo v inej obmene. Z druhého prúdu slov sa dá slušne odfiltrovať len: "Čo ste ma nevideli?", "mohli ste ma zabiť" a  "veď som krúžil červeným svetlom".
Otec sa asi trikrát nadýchol, no jeho ospravedlnenie nedostalo v súvislom monológu priestor a na policajtove "Viete čo? Okamžite vypadnite odtiaľ!" to radšej urobil. Zazrel som ešte ponad zadný kufor, ako sa dopravák v červenom svetle oprašuje a rozhliada. Asi po čiapke.

Určite si ešte ponadával na prácu. Veď koho by stále bavilo pomedzi jazdiace autá zastavovať ešte
rýchlejšie jazdiace autá? Celý deň kárať, počúvať neuveriteľné historky a výhovorky, či odolávať arogancii tých mocnejších. A potom vás zrazí ešte aj taký, čo mu ani niet za čo dať pokutu! Možno nás, šoférov s priestupkami vidia rovnako neradi, ako my ich. Vzájomne si vlastne otravujeme deň. Nebolo by lepšie rešpektovať sa? Veď, neučme jastraba lietať, keď je mu lepšie s krídlami zloženými v teplom hniezdočku, kde na neho neprší, mráz mu neštípe líca a kde nemusí striehnuť na svoju korisť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Návštevníci u sv. Michala a spev Moniky (týždeň podľa Schutza)

Z radu kajúcnikov je exštátna tajomníčka zrejme vôbec najvýbušnejší materiál.


Už ste čítali?