Aspoň jeden omyl denne

Autor: Filip Klička | 23.2.2005 o 20:44 | Karma článku: 8,04 | Prečítané:  2786x

Po ďalšom nálete "jastrabov" sa debaty mojich priateľov medzi hranolkami a šalátom čoraz viac dotýkajú dopravných predpisov a teda hlavne ich porušovania. Keď vynechám niekoľko málo priaznivcov odoberania vodičákov pod heslom „nech chodia pomaly aj iní“, všetci ostatní sa neustále snažia vysvetliť, prečo porušovať predpisy jednoducho musia: "Keď neprídem načas do práce, vyhodia ma“ alebo  „Nechcel som spomaľovať, lebo pridávanie potom lezie do spotreby“, „60km/h nie je ani trojka ani štvorka“, „Dvojité čiary sú vždy také dlhé“, naopak „Veď to bola len krátka jednosmerka“, „Nebudem si zbytočne vypaľovať žiarovku v blinkri“, prípadne „Zelená tam netrvá ani dve autá.“ To je fakt, červená je tam úžasne dlho, treba využiť.

"Minule som sa od Martina  ťahal v kolóne za takým dlhým dvojnákladiakom," začal pri obede svoju priestupkovú obhajobu Peter, čerstvý majiteľ zánovnej 16ventilovej, 12litrovej (rozumej na sto kilometrov) Hondy, "Do protivky stále šnúra aut. Za hodinu som došiel len po Šútovo! Už som nemal inú šancu, ako sa ho zbaviť, len to švihnúť sprava cez parkovisko. A predstav si, zrovna tam stali, marťánkovia!"

"To buď rád, že nebolo leto a nestáli tam predavači melónov," zasmial sa Vlado.

To teda hej, pritakal som v duchu, získal by poučenie za melón. A možno aj za dva.

Našťastie s poznávacou značkou obsahujúcou 444 ho to bez bločku vyšlo na tisícku. Asi je to vec numerológie.

"Chlapi, neuveríte, akú pokutu som raz platil ja," zahučal Karol. "poznáte Mýtnu? Prefrčal som ju asi 90tkou a za poslednou zákrutou - policajt. Chvíľu som si myslel, že je to ten papierový, potom som chcel ujsť a aspoň tvrdiť, že som si myslel, že je papierový, ale nakoniec som zastavil."

"A dúfal si, že ti aspoň nezoberie papiere." doplnil som.

Pokračoval bez komentára:" Najskôr začal, že viete vodič, čoho ste sa dopustili? Ja reku neviem, azda som šiel trochu viac? Áno, pán vodič, je tu päťdesiatka a vy ste išli najmenej deväťdesiat. Najmenej? Asi nemali ani radar. Ja sa neviem hádať s uniformami, ale slovo dalo slovo a on, že či môže byť za päťstovku. No mohlo by byť, ale nemal som pri sebe peniaze, vracal som sa zo služobky. On na to, že nemáte stravné lístky? To už som bol presvedčený, že si tu chudák pri ceste zarába na pivo. Ale ani lístky neboli, a tak keď mi osobne nazrel do prázdnej peňaženky, hrozne smutne sa ma opýtal, že koľko teda máte? Mal som v minciach asi dvadsaťštyri dvadsať, tak som mu ich vsypal do dlane a on mi na rozlúčku ešte pekne zasalutoval."

Nasledoval unisono rehot, Kajo jednohlasne vyhral v kategórii Oscar (alebo skôr Lauda) za najnižšiu pokutu.

"Buzerujú za nezmysly," mienil Vlado, "veď napríklad pásy ťa môžu aj zabiť..."

Čo? Spozornel som. Ja som sa chcel pripútať aj v motokáre letiacej úžasnou tridsiatkou na dráhe obloženej tonou pneumatík. „No jasné,“ prehlásil zasvätene kamoš: „Kolegovci išli v audine stopäťdesiat, narvali to do poľa a keby nie pásov, tak sú mŕtvi. Vyleteli na trávu a pozerali, ako sa ich auto kotúľa, krčí a obíja cestou dolu kopcom.“

Nestihol som včas prejaviť úžas, tak rýchlo dodal: „a ešte spadlo do priekopy a nakoniec vybuchlo.“

Iste, pomyslel som si, s týmto scenárom môžeš uspieť tak akurát v Holywoode. Síce by bolo efektnejšie, keby tí „kolegovci“ z toho horiaceho auta vykráčali s jednou čiernou sadzou na líci a vo vyžehlenom tričku. Ale zasa, Jamesa Bonda natáčajú len raz za čas.

"Mal som kolegu, ktorý to o pásoch tiež tvrdil, no kvôli policajtom sa vždy zapínal,“ zapojil sa prvý raz Marek. „Raz v piatok podvečer ma viezol v aute a pred nami sa vliekla známa  modrá skriňovka," rozprával pomaly: "Ponáhľali sme sa na zábavu, a tak pri najbližšej príležitosti na to šliapol. Lenže keď už sme sa ocitli na úrovni tej ávie, zo zákruty oproti vyletel rozbehnutý ťahač."

Peter pokrčil pery.

"Vrátiť sa nebolo už kedy, predbehnúť nebolo kam a cesta bola príliš úzka na dva nákladiaky a jeho širokého Nissana. Brzdil síce, ávia sa aj uhla ku zvodidlám, ale čelnému nárazu už sa nedalo vyhnúť."

"Ty kokso," vyhrklo z Vlada.

"Sekundu pred tým, " pokračoval Marek, "ako sa ozvala plechová rana, na ktorú nezabudnem, a ako  japonský agregát priam prefrčal prednými sedadlami, kolega odcvakol môj pás. Vyletel som cez sklo von,“ machol rukou ponad stôl, „a prebral som sa až v nemocnici. ... On bol na mieste mŕtvy.“

Nastalo také to „čo povedať?“ ticho.

Odmlku prerušil až Peter: "Zachránil ti život."

Marek sa len usmial: "Možno chcel odopnúť svoj pás."

Poznal som ten príbeh a vždy, keď ho znova počujem, prebehnú mi zimomriavky po chrbte. Možno sa naozaj v tej osudnej poslednej chvíli svojho života fatálne pomýlil. Bohužiaľ sa to už nikdy nedozvieme, no ak si môžem dovoliť jedno kacírske keby, tak poviem, že keby sa trafil na svoj pás, Marek by bol mŕtvy a na svete by ostal ostal jeden (určíte nemenej skvelý) človek asi bohatší iba o presvedčenie, že má ohľadne zapínania pásov pravdu. No určíte viem, že takto na svete ostal Marek, ktorý sa každý deň zamyslí nad tým, komu by mohol vrátiť to, čo dostal. Chce aj ostatným dať ak nie nový život, tak aspoň novú šancu, či príležitosť pokúsiť sa dosiahnuť to, po čom túžia. Nie všetko, čo máme, vieme a dokážeme, sme si aj zaslúžili. Mnohé sny sa nám splnili vďaka „darom“, ktoré nazývame náhodou a šťastím. Neviem, koľko Marekov je medzi nami. Poznám ešte  jedného, ktorému úspešne vyoperovali zhubný nádor na mozgu a čítal som o nejakých, čo prežili vtáčiu chrípku, ale nikde som sa nedozvedel, či chcú svoj dar rozmeniť na pár drobných a podať ho ďalej. Či už náhodou alebo úmyselne.

Každopádne nám zatiaľ želám aspoň jeden „omyl k dobru“ denne.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.


Už ste čítali?