Keď prileteli vtáky

Autor: Filip Klička | 16.2.2006 o 11:40 | Karma článku: 4,36 | Prečítané:  1563x

Čakala na ten deň každý rok. Sneh ešte stále ostával na zemi, došliapaný a hnedý. Zima si tu stále ticho a studeno kraľovala, keď zrazu bolo čosi inak. Stála na balkóne a pozorne načúvala. Natŕčala malé uško. Niekoľkomesačné ticho, znásobené mäkkou prikrývkou, sa odrazu rozozvučalo. Ako keď dirigent mávne paličkou na orchester. Stromy bez listov zaštebotali, na strechách klopkali malé našuchorené kôpky peria, ktoré si navzájom oznamovali svoj príchod. Všade sa to hmýrilo vtákmi, krikom, poskakovaním, medzi mrakmi šantili kŕdle.

Dnes je ten deň! – zvýsklo v nej.  Šesťročné nôžky vedia úžasne rýchlo utekať. Schody brala po dvoch, rozrazila dvere a vybehla do parku. Sú tu! Pozrela do oblohy. Iskry v očiach. Má šancu. Ako za každým, aj teraz otrčila miniatúrnu dlaň s orieškami do neba. Dajte si!
Žmúrila oči a trpezlivo čakala.
„Mami, prečo nikdy nepriletia?“
„Sú plaché,“ odpovedala ozvena v mysli.
„Prosííím.“
Odvážili sa. Dnes nemajú strach. Bože, malý zobáčik tak príjemne šteklí v dlani! Konečne sa to podarilo. Nemohla ani uveriť, zadúšala sa radosťou. Je to ozaj tak? Stalo sa to? Farebný vtáčik zobal oriešok a ďalšie cupkali všade po bielom chodníku.

Usmievala sa na neho. Pohladila. Vtáčik sa vôbec nebránil. Len si pokojne ľahol do tepla privretých prstov. Zaspal - neuveriteľné, potešila sa. Teraz je princeznou vtákov, ako snívala. Veľmi opatrne vtlačila nežný božtek na žltú hlavičku. „Ste všetci moji,“ zašepkala, stojac sama uprostred vysokých, bezlistých briez. Princezná s mokrými topánkami.

Z hora sa ku nej znášali obrovské vločky, aby sa na horúcom líci premenili na kvapky. Obďaleč sa z halúzky zniesol „jeden jej“ na zem. Nevšimla si. Ešte pár minút bude malé telíčko vytápať do snehu jamku a potom zamrzne.
Vtáci sú poslovia radosti, vravela jej babička.

Rozbehla sa späť domov. Minula dom so zatlčenými oknami a už bola dnu.
Potichu otvorila dvere spálne. Aby nezobudila spiacich rodičov. Nemohla vydržať. „Pozriete, pozrite!“ šepla a triasla dlaňou na nimi. Prečo ich to nezaujíma? Už tak dlho spia! Vtesnala sa medzi nich, hoci dotyky už dávno nehriali. Malé telíčko sa uložilo k veľkým. Ešte zo dvakrát sa vyspí a budú navždy spolu. A potom im ukáže, že ku nej prišli, aj keď sú plaché! Prišli, lebo verila, že prídu! Lebo sú jej poslovia radosti.

Neskôr zaspali všetci štyria a vtáky leteli ďalej. Už na nich všetci čakáme.

 

Napísané, aby sme nezabudli na deti uprostred vojnových konfliktov, epidémií a biedy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?