Tesne po revolúcii rušili jediné FOTOKINO v meste a do šialeného výpredaja sa dostali úžasné výdobytky ruského optického priemyslu – fotoaparáty Zenit. Jeden z nich klesol dokonca až na 1100Sk. Odvážne som otcovi navrhol super business: „Dám 100ku z vreckového, doložíš mi na foťák?“
Investoval.
Naklusal som do fotokina, odignoroval snahu predavačky vysvetliť mi všetky dve funkcie aparátu, nechal jej peniaze a letel som domov prvý raz nabiť. Za šialeného merania externým expozimetrom som snímal „z ruky“ všetko, čo bolo pekné, počnúc kvetami, cez krajinky a staré domy v centre až po ukradnuté zábery peknej spolužiačky počas prestávok – to kvôli motivácii naučiť sa poriadne vyvolávať.
Zväčšovák, ktorý mi venoval starý otec, kedysi veľmi dobrý fotograf, zlepšil aj proces výroby fotografií – o trochu kontrastu. Prsty nahradila pinzeta, takže každá fotka mala niekde na okraji malý otlačený zobáčik. Čosi ako autorský rukopis. Len vtedy som to ešte, ja nevzdelanec, nevedel a pokladal som to za svoju neohrabanosť. Dokonca sa mi podarilo spojazdniť aj prastarú leštičku a sušičku.
Potom som začal byť lenivý. Nechcelo sa mi rozbaľovať celú výbavu a ani neustále zapchávať nové škáry rozlepujúceho sa umakartového jadra, ktorými prenikali prúžky svetla a zvyšovali tak experimentálnosť môjho domáceho fotoštúdia. Našťastie k nám prišiel cenovo dostupný farebný film a s ním fotolab. Otec z toho nemal radosť, lebo jeho predstavy o „cenovej dostupnosti“ sa líšili od mojich, ale líšil sa aj príjem, takže to ostalo na ňom. Dával prednosť priamej platbe pred prevodom peňazí na môj „vreckový“ účet. Asi pre prípad, že by som nejaký mesiac nemal až také výdavky na fotografie. Mojou odpoveďou bolo zvýšenie intenzity tvorby. No pre istotu som pri každej príležitosti nezabudol prejaviť nefalšovanú radosť, že ma tak skvelo podporuje v mojich záľubách. Zdalo sa mi, že po piatom výleve neskonalého šťastia mi prestal veriť, ale riešil som to pravidelným portrétovaním – to mu lichotilo.
Niekedy v tom lenivom čase som zakúpil dve čísla Fotografie a prvý raz pocítil sklamanie. Moje fotky nemajú takú šťavu ako tie v časopise, zistil som. Výplody dlhoročného snaženia vyzerali ako síce podarená detská kresba voskovkou, ale vedľa Piccasovej Mona Lízy. Prepadol ma pocit hroznej nespravodlivosti a nespokojnosti. Najskôr preto, že tí profíci majú toľko technickej výbavy, námetov, vzdelania a vôbec – neuveriteľného šťastia a potom preto, že sú to všetko výhovorky. Napísali nádherný článok o fotografovi, čo stále fotí starým flexaretom. Po chvíľke psychohygieny som sa záhadne usmial ako tá Mona Líza, lebo ma konečne napadlo, kto mi pomôže.
Hneď druhý deň som prišiel k starému otcovi, aby som sa ho opýtal, ako mám fotiť „šťavnato“. Usadil som Dedečka ku kuchynskému stolu a rozložil moje najlepšie fotky na celú plochu. Netušil som, že ma čaká potupa. Zobral totiž štyri, podľa mojich hrdých predstáv najlepšie, fotografie, surovo ich obrátil obrazom dolu a priložil na inú tak, aby tvorili výrez. Ani si ich len poriadne nevšimol! Vo svojich 80tich rokoch sa už ťažko vyjadroval, len ukazoval a prikladal fotky. Odrazu sa kvet zo záberu ponúkal na odtrhnutie, nebol už len kvetinkou tŕnistého kríku uprostred obrázka. Obyčajný mestský dom sa stal zaujímavým architektonickým riešením priečelia. Kŕdeľ šiestich sivých holubov na chodníku sa zmenil na bitku dvoch samcov o kus chleba. Nadchlo ma to. S naivným presvedčením, že už viem, ako na to, som poďakoval a utekal preč – znovu do terénu.
Vracal som sa pravidelne. Starý otec mal radosť, že fotím a nikdy neprestal prikladať najlepšie kusy rubom na ostatné fotky. A ja som nikdy neostal dlhšie ako na pár „výrezov“ bez pochvaly. Škoda, lebo keby som viac počúval, možno by som sa dozvedel to, čo mi došlo až za dlhých 10 rokov fotenia.
Keď dedko zomrel, dal som sa do experimentovania a môj ošúchaný Zenit začal kaziť fotografie namiesto mňa. Nie len technicky ale aj obsahovo obmedzoval moje pokusy o umelecké snímky a lá časopis. Nemohol som totiž tvrdiť, že svetlý pruh v ľavej tretine fotky je umelecký zámer, pretože pri frekvencii výskytu pripomínal skôr už pomínaný autorský rukopis.
Kúpil som si nový foťák. Tentoraz za svoje a taký, aký som chcel. Už nie vo výpredaji, tentoraz v akcii. Poriadnu zrkadlovku s manuálnym ovládaním a vôbec všetkým, čo bežný amatér potrebuje. Pol roka usilovnej práce a zasa ma prestalo baviť fotiť do šuflíku.
Pán boh alebo ktokoľvek, kto to tu celé koučuje zariadil, aby som sa stretol s Deziderom Miškáňom, uznávaným fotografom z Prešova. Tento človek ma vedel veľmi príjemným spôsobom vrátiť do reality, trošku odfúknuť z môjho ega a ukázať pár stoviek kilometrov cesty fotografa, ktorú mám pred sebou. Nezabudol ani oceniť, ako krásne som už prešiel svojich päťsto metrov, to mám na ňom rád.
Spomenul som si na otázky, ktoré som kládol starému otcovi: “Čo chýba mojim fotkám?“
Tušil som, čo asi povie: Na dobrú fotku musíte mať kvalitnú výbavu, treba sa poriadne vzdelať, kvôli námetom je dobré cestovať a je potrebné, aby ste čo najviac fotili a stále na sebe pracovali. Mýlil som sa.
Pozorne si predložené obrázky poprezeral, jeden po druhom: „Sú dobré, sú pekné. Ale mali by ste ísť bližšie.“
„Bližšie?“ opáčil som prekvapene.
„Máte talent nachádzať zábery. Emocionálne, pekné, milé, kontroverzné, provokujúce. Nájdete ich a,“ urobil odmlku aby ma dorazil: „Dokonale ich zdokumentujete. Z diaľky.“
Ani som nemukol.
„Choďte bližšie tak, aby z fotky vychádzal ten istý pocit, či myšlienka, akú ste našli a ako na vás pôsobila,“ poradil mi.
Mal naprostú pravdu a ja pocit, ako som to mohol nev(i/e)dieť. Naštartoval ďalšiu kapitolu môjho hobby o úroveň vyššie, ale to vôbec nie je to najdôležitejšie. Jednou vetou mi odovzdal oveľa viac. Najskôr som na jeho „ísť bližšie“ myslel s fotoaparátom v ruke, potom vždy, keď som sa na nejaké zábery pozeral a po mesiaci som na to myslel stále. Ako vlastne žijem? Som dostatočne blízko tomu, čo sa deje okolo mňa? Vidím krvavú autohaváriu cez okno električky, divú hádku cigánskeho páru počujem zatvorený v byte, pomáham pri zemetrasení stlačením tlačidla odošli v mojom internet bankingu, pozerám pestré cestopisy, telefonujem s kolegom vo vedľajšej kancelárii, na lúke si sadnem do trávy prikrytej hrubou dekou a v daždi spod dáždnika nadávam na mokro.
Skúsme ísť bližšie! Veď trieska v prste je väčší zážitok ako priamy prenos z chirurgickej operácie. Všakže vás viac irituje malý cvičiaci huslista odvedľa ako londýnska filharmónia z vášho CD? Myslím, že budete viac vzrušený z vášho matchballu na školskom ihrisku ako víťazstvom Slovenska v Davis Cupe. A že to už by bola vec.
Navrhujem, aby sme sa dotkli našich životov a cítili ich drsnú štruktúru na pokožke. Nenechajme si ich premietať ako film, hrajme v nich. Vráti sa nám to v dobrom i menej príjemnom, ale budeme mať o čom písať, maľovať a spievať a fotiť, ale hlavne budeme mať každý deň o čom žiť.
Ja idem bližšie.
