Zaplaťte prosím daň za psa

Autor: Filip Klička | 27.2.2006 o 18:58 | Karma článku: 12,43 | Prečítané:  4541x

Na stránke www.havino.net bol zverejnený krátky prehľad o tom, koľko, kde a za akých podmienok zaplatíte daň za svojho psa, alebo ako hovorí politická strana Vpred, ktorá presadzuje jej zrušenie, "daň za priateľstvo s nemou tvárou". Ešte pri prvom odstavci som si myslel, že ide len o to, že niektoré mestá sú viac nenásytné ako iné a že niektoré robia pre psíčkarov viac ako iné, čo ale spolu nekoreluje. No po poslednom odstavci, kde sa porovnáva daň za psa v Prešove a v časti Bratislava, staré mesto, už som naozaj nevydržal nekomentovať tragikomickosť situácie.

V Prešove zaplatíte za jedného psa chovaného v bytovke dve tisíc korún a za každého ďalšieho celé tri tácy, v centre Bratislavy je to 1200Sk za ktoréhokoľvek psa. Prečo sa mi to zdá tragikomické? Kvôli súvislostiam.

Lebo keď k "najdrahšiemu" Prešovu prirovnám "naozaj najdrahšiu" Bratislavu, kde netreba pripomínať, že okrem stiesnených priestorov sa tu dajú očakávať aj oveľa vyššie náklady na odpratávanie výkalov, či výrobu a umiestňovanie nádob a stojanov so sáčkami, ktoré tam teda aj nájdete, a  kde dokonca nezabudli ani na osoby staršie 62 rokov, ktoré zaplatia symbolických 240Sk za rok, nadobúdam pocit, že peniaze vyzberané v Prešove majú pokryť niečo oveľa väčšie ako sú "probémy" súvisiace so psíčakrením. Zatiaľ, čo v Prešove sa často cítite so psom ako votrelec, v Bratislave pre vás váš MÚ pripraví aj priateľsky pôsobiace malé informačné okienko HAF na stránke www.staremesto.sk, kde sa dozviete, ako so psom cestovať, ako sa o neho starať, kedy a kde zaplatiť daň a pod. Neuveriteľné, prešovčania, však?

Otvára sa otázka, ako pôsobí mesto s neporovnateľne menším počtom obyvateľov, ktoré Vás donúti za dvoch psov zaplatiť 2000 + 3000 korún a neváha pri neplatení robiť policajné "razie" zamerané na používanie náhubkov (ako v roku 2005, pričom oprávnenosť je podľa zákona prinajmenšom sporná) a dokonca sa sníži k umiestňovaniu "bonzlistov", teda zoznamov ľudí, ktorí daň zaplatili, do bytovkových vchodov, a očakáva, že nepsíčkari ohlásia psíčkarov polícii (ako odznelo minulý rok v médiách)? U mňa také mesto vyzerá ako podnieťovač sporov medzi vlastnými občanmi a zároveň subjekt, ktorý používa diktátorské spôsoby udržiavania moci. Veď nech všade visí aj to, či som si zaplatil daň z príjmu, či si kupujem MHD lístky a koľko dopravných priestupkov som už urobil. A samozrejme, koho som volil v komunálnych voľbách... Mestu Prešov je zjavne úplne ukradnutých 25% voličov (každý štvrtý Slovák vlastní psa). To je politicky fatálne veľa, čo poviete?

No ale neostaňme len u Prešova. V Košiciach minulý rok zvažovali zriadenie "dôchodcovských psích hliadok", ktoré by v čase, keď sú ľudia doma, klopali na dvere a spisovali, odkiaľ sa ozval pes. Dokonca sa takto vyjadrili pre Korzár a ja len dúfam, že nikto nemá v sebe toľko scestnosti, aby čosi také aj zrealizoval. Dôvodom pre tento plán bolo vraj nenaplnenie mestského rozpočtu v bode "daň za psa". Asi len smiech vyvolá fakt, že príjem z dane za psa tvorí v mestskom rozpočte Košíc až celé jedno percento.

Dôkazom, že správanie niektorých samospráv je nielen jednostranné a arogantné, ale aj necitlivé, sú situácie, keď musí zdravotne postihnutý občan zaplatiť za psa na úkor inej zdravotnej pomôcky; keď musí dôchodkyňa psa zatajiť alebo utratiť napriek tomu, že ako posledný spoločník jej dáva zmysel dňa presne ako poradil psychológ; keď niekto, kto zbavil spoločnosť nepsíčkarov túlavého psa, pretože si ho zobral k svojmu psíkovi domov, teraz zaplatí daň 5000Sk, čo tvorí polovicu jeho mesačných príjmov a v neposlednej rade fakt, že dôsledné uplatňovanie tohto zákona povedie len k zvýšeniu množstva psov na ulici, pod injekciou u veterinára alebo v útulkoch, na ktoré tieto mesta len zriadkavo chcú prispieť z vyzbieranej dane.

Nuž ale napriek týmto udalostiam a faktom poviem: Zaplaťme všetci daň za psa, prosím. Lebo nemôžeme očakávať, že sa s nami bude niekto baviť o našich problémoch, či chcieť sa venovať riešeniu začlenenia psov v spoločnosti k obojstrannej spokojnosti, ak si nesplníme našu základnú zákonnú povinnosť. Dovtedy totiž nie sme partneri, ale iba porušovatelia pravidiel.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?