Neupratujte, čo vás nedusí prachom

Autor: Filip Klička | 21.3.2006 o 11:08 | Karma článku: 8,25 | Prečítané:  1849x

Mám perfektnú pamäť na tváre, celkom slušnú na ich príbehy, mizernú na mená a kde som toho človeka stretol neviem ani keď ma zabijete. A tak občas odhodlane, ako starého známeho, zdravím v obchode chlapíka, čo so mnou cestuje stále tou istou električkou, v meste predavačku, či upratovačku. Väčšinou sú prekvapení, zmätení a niektorí zjavne lovia v pamäti, čo som zač. Tak im treba, prečo len ja?

No ale rozhodol som sa to zmeniť jedného dňa, keď som si spomenul, že som minule pozdravil v hypernove Rozborila. Teda, ja som si spomenul vlastne to, že to bol Rozboril, lebo v skutočnosti som zdravil svojho známeho značka "to je asi ten sused, čo nám minulý rok pomáhal s prasknutým potrubím". Musím to zmeniť, riekol som si, je čas začať s druhého konca. Ako?

Títo ľudia sú s nami síce každý deň, no vlastne navzájom pre seba nič neznamenáme. Poznáte to, ja som pre ňu "lístky na dopravu" a nachystaných stodvadsať v ruke, ona je moje "nemáme mladý pán" a buch s okienkom. Ja som jeho stravný lístok sodexhopass a on je prstom v moje omáčke, a keď je slnečno, tak aj s „dobrou chuťou“. Skúsim si s nimi vytvoriť priateľský vzťah, bude to potom celé akési prirodzenejšie - aj to zdravenie.

Môj „najpravidelnejší“ človek tohto pragmatického výmenného minimálne-komunikačného vzťahu je upratovačka. Staršia sivastá pani s okuliarami vždy v pondelok, stredu a piatok o pol štvrtej vkročí prihrbená do kancelárie, a bez jediného slova, ignorujúc môj pozdrav, na chvíľku kamsi odnesie kôš, vráti ho prázdny a jedným dlhým ťahom prejde prachovkou po vrchu jednej z troch skríň - vždy tej istej.  A potom zasa takmer nehlučne ako prízrak v modrom plášti opustí miestnosť. Niekedy za ňou šepnem „dovidenia“, ale väčšinou nechcem rušiť jej kruhy.

No vtedy raz som rituálny kolobeh neuvážene presekol: "Dnes ani nič nemám," zastavil som svojimi slovami jej ruku smerujúcu ku košu. Vrhla na mňa, mimochodom prvý raz, svoj podozrievavý a neveriaci pohľad. Ešte jej trhlo zotrvačnosťou rukou k prázdnej nádobe, potom snáď prvý raz v svojom živote nazrela dnu do intimity môjho koša, ako keď v desiatich otvoríte playboy a bez slova odišla. Takže ma síce ukrátila o jeden ťah prachovkou, na ktorý mám určite nárok podľa zmluvy s upratovaním servisom, ale budiž. Odmenou mi bolo, odteraz pravidelné, odmrmlané „dobrý deň“ na môj obvykle doteraz zbytočne vyslovený pozdrav. To je pokrok! Ba čo viac, keď som zopárkrát prehodil čosi o počasí, väčšinou dvojslovne súhlasila. Prežívali sme obdobie krátkych rozhovor U.

Druhý prielom nastal v momente, keď som obratne zosobnil debatu o počasí: "To je dnes horúco, nezávidím vám vašu robotu v takom dusne." Nie, že by odpoveďou bolo čosi viac ako štandard dvoch slov, ale hneď nasledujúcu návštevu som spoznal rozdiel. Odvtedy totiž začala vchádzať so slovami: "Dobrý deň, máte niečo?" Ja som extrovertne varioval odpovede: "Len papiere", "Dnes nič" alebo "Jablko", aj keď to bol vlastne ohryzok.

A potom ju vymenili. Asi nebola pri tej ukecanosti veľmi efektívna. Nevadí, veď ani mne sa nechcelo sťahovať stále skrine, aby som ich mal na okraji pretreté všetky. Jej nástupkyňa bola úplne „iné kafé“, teda skôr iná metla, nová lepšie metie, či ako? No proste som po rokoch opäť uzrel klasickú mechanickú metlu a jej vŕzganie mi vyplnilo vždy štyridsaťpäťminútovku po štvrtej. Vŕzgala poctivo a všade. Vždy pätnásť minút za ľavou stenou, potom u mňa, potom pätnásť minút za pravou stenou.

Keďže ja sa nevzdávám svojich plánov, naďalej som hútal nad tým, ako sa priblížiť novej víle služieb, bez ktorých zhnijete špinou. No než som si stačil pripraviť stratégiu nadviazania kontaktu, zaútočila ona. Najskôr fyzicky a mala to pevne v rukách: Jedného dňa utrela všetky skrine, stolík, rúčky od kresiel. Zvŕtala sa ako z lúčnice a keď dorazila k môjmu stolu, roztancovala všetky veci na ňom štýlom karička. Moje presýpacie hodiny, keramická sova, dolár, opál na podstavci, poznámkové lístky a bločky z tankovania rotovali po ploche, uhýbali šikovnej handričke a vo víre poctivého prachu zaujali nové miesta. Poznámkové postity, ktoré neboli celkom v poriadku, putovali do koša. Za jediný pokrk (od slova pokrkvať) dostali trest smrti, bez milosti uznané za nepotrebné, spolu s chudákmi úlohami zapísanými na ne. Mal som síce menej práce, to potešilo, no ohrozovalo to prémie.

Nakoniec som postrehol, že veci menia miesto aj v deň vysávania, teda v deň, keď sa neutiera prach. Zaujímavé na tom bolo to, že sova vždy stála na dolári a vždy pri kalendári na rohu stola. Pravidelne. Prvých pár dní som ich prekladal podľa svojho vkusu, ale tretí štvrtok som to vzdal. Na znak svojej prevahy mi premiestnila aj kôš, na čo som prišiel až pri odchode, keď na ľavej strane stola, kam zo stoličky nedovidím a kde mal kôš svoje miesto, teraz ležala kopa odpadkov na koberci. Pochopil som, je silnejšia. Múdrejší ustúpi a sova je múdrejšia, tak ostala na dolári. Kôš sa na znak prímeria vrátil spať na svoje pôvodné miesto.

Keďže som bol vykoľajený a dezorientovaný neustálym sadaním za úplne cudzí stôl bez jedinej poznámky o práci, mala príležitosť zaútočiť aj verbálne. Znova raz handrička prudko narazila z boku na klávesnicu, takže som namiesto „s pozdravom“ napísal „d úpuftsbpm“, čo bolo dohovoreným nenápadným signálom na to, že musím dvihnúť klávesnicu, aby sa handrička poobšmietala pod ňou a zmietla otrošiny a prach do na moje nohavice. To ešte prebehlo štandardne, no vtedy sa ozvala: „Čo to tam máte pod stolom?“

Pozrel som smerom, kam trčal ostrý ukazovák: „To sú moje prezuvky.“

„Hmm, tak papučky, ale vy ich nenosíte, však?“

Naposledy sa ma to pýtala mama, keď mi bolo šesť: „Nie,“ riekol som zarazene."

„No a to je chyba . Mali by ste nosiť papučky.“

„Prečo?“ opýtal som sa podozrievavo.

„No lebo mám starosť, keď ich nenosíte. Keď máte papučky, tak ich noste, lebo inak sú zbytočné.“

„Ale viete, mne sa nechce..,“ kurnik, čo je komu do toho, či nosím svoje papučky? Dofrasa, vlastne prezuvky!

Už už som chcel risknúť, že náš vzťah sa nebude vyvíjať tak šťastne ako doteraz, keď vystrelila. Guľka ma zasiahla nespravodlivo a kruto.

„No lebo keby ste ich nosili, tak vonku nebudú šmuhy a dnu sa toľko nenanosí a nemuseli by ste sa na mňa sťažovať!“ povedala tónom tiež mamy, ale tentoraz takej, ktorej pubertiak práve prišiel o 6 hodín neskôr domov.

"Ale ja som...“ chcel som sa ohradiť.

Fistulový hlas naplnil miestnosť aj moju hlavu: „Ja sa tu snažím, všetko utieram, vyhodím každý zbytočný papier,“ kričala a ja som s hrôzou pozrel na moje zmluvy s dodávateľom, teraz alias zbytočné dokumenty, ktoré by mohli padnúť za obeť zvýšenému snaženiu o výkon, a ona pokračovala: „Ale nikto nie je spokojný Nie je to fér sa na mňa sťažovať, na neporiadok, na to, že zle upratujem, keď vy nenosíte papučky!“

Pod váhou posledného argumentu som sa prestal snažiť vysvetľovať. Zabuchla dvere a bolo. Upratané.

„Ale ja som sa na nikoho nesťažoval, ja som chcel byť len priateľský,“ šepol som ešte do prázdnej miestnosti. Len tak potichu, aby sa nezvíril prach.

Zážitky sú síce pravdivé, ale pozbierané z viacerých miest a osôb. Momentálne mám pani upratovačku úplne ok :)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Návštevníci u sv. Michala a spev Moniky (týždeň podľa Schutza)

Z radu kajúcnikov je exštátna tajomníčka zrejme vôbec najvýbušnejší materiál.


Už ste čítali?