reklama

Práve som našiel príbeh

Takmer som ho nevidel. Pobehoval v tme bezradne po prechode hore a dolu a ledabolo uhýbal autám. Celý čierny. Na dvojprúdovke, ktorou sa dá vypadnúť z mesta, existuje len jeden spôsob, ako skončí a tak sme s priateľkou hneď zastavili naše pojazdné zoo. Alex, takmerčierna (o tom inokedy) pudlíčka, aj Pipa, nesmrteľná korela detských liet mojej drahej, na zadných sedadlách prekvapene otáčali hlavičkami. „Idem po neho?“ opýtal som sa bezradne. Rečnícka otázka.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

Práve som našiel psa a otázka ma napadla nevdojak snáď len preto, že dvoch psíkov som už predtým našiel a začínal som mať pocit, že je to moja karma, s ktorou sa odmietam len tak ľahko stotožniť. Čo keď ich nenachádzam, ale kradnem?

Čierny stredný šnúrový (to je taký ten s dredami) pudlík ku mne na zavolanie ochotne pribehol. Sú takí dôverčiví. Opatrne som psíka pohladil za uchom a narazil na obojok. Pohoda. Pevne som ho uchopil a opatrne vyviedol zmätenca z cesty smerom k neďalekým bytovkám. To bude ľahké. Určite tu niekde pobehuje splašene vyplašený majiteľ a hľadá. Keďže nič také sa nekonalo, opýtal som sa pár okoloidúcich, či nestretli kričiaceho človeka s prázdnym vodítkom. Bez výsledku. No dobre, sú aj takí majitelia, čo venčia psíkov „cez okno“, takže s hľadaním začnú až vtedy, keď ráno neuvidia psa na rohožke. To ma rozladilo. Najviac asi preto, že som pudlikár a beriem to osobne. Zajtra ich čaká ponaučenie – naladil som na pozitívnu vlnu a pozrel na nájdenca: “Tak poď na návštevu“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ihneď po príchode k nám domov zhltal dve misky granúl. Naša Alex najskôr nechápavo pozerala na vysavač vo svojej potrave a potom urazene obsadila obvykle moje kreslo. Nezabudla veľmi pozorne sledovať každý úkon spojený s návštevníkom. „Škoda, že som menšia!“ hovoril za ňu jej ledabolo vytrčený ľavý tesák.

Až vo svetle som zistil, že náš nový čiernočierny člen svorky má dredy plné trávy a všakovakých konárikov. Zatiaľ mi nedochádzalo, že majiteľa, čo sa takto stará o svojho miláčika, asi tak skoro strach o neho neprepadne.

Po večeri sme si poľahali na svoje miesta, pričom Alex rýchlo predbehla votrelca, aby si obsadila svoj flek pod posteľou. Prišelec sa rozvalil do dverí spálne. Po zhasnutí, v svetle odrážajúcich sa pouličných lámp vyzeral ako čierna diera v koberci. Dali sme mu meno Noir.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno ma prebudil vôňou čpavku. Asi v cudzom prostredí zabudol na pravidlá čistoty. Alex by mohla robiť u okresného hygienika, preto som si už odvykol od mláčok. Neochotne som upratal a vyprevádzaný nechápavými pohľadmi susedov som vyvenčil kučeravú dvojku. Hneď potom prišiel na rad plán, čo s touto situáciou. Psík síce mal známku aj s číslom, obvykle evidovaným na úrade, ale v nedeľu mi asi ťažko niekto dvihne telefón. Čakať do pondelka znamenalo kúpiť si brokovnicu, lebo fešákovi sa zapáčila moja takmerčierna „teenegerka“ a ja som jeho nadšenie pre zábavu tohto druhu nezdieľal. S rozhodnutím mať deti si to musím ešte premyslieť. Kto to má strážiť?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V podvečer som Noira pripol na vodítko a vrátili sme sa na miesto „činu“. Dúfam, že nie trestného. Opäť kolotoč otázok a negatívnych odpovedí. Šiel som od vchodu ku vchodu a snažil sa sledovať môjho spoločníka, či sa náhodou nechytí. Chytal sa každú chvíľu, takže sme videli dve zdrhajúce mačky, asi šesť očúraných stromov a jednu hovädziu kosť, no v žiadnom prípade sa nestalo, že by si sadol ku nejakým dverám a začal na ne škrabať. Zjavne sa so mnou dobre zabával. Ešte jednu ulicu a končíme.

Pri jednom vchode sa hrali nejaké deti a zhora ich dozerala postaršia pani. So zaklonenou hlavou som zopakoval stopäťdesiatykrát: „Prosím Vás pekne, nevideli ste tohto psíka, nehľadal ho tu niekto? Našiel som ho včera na prechode,“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pani sa zarazila a odvrkla krátko: „Nie.“

No dievčatko doskákalo gumu a rozhodne prehlásilo: „To je Blackie.“

Obidvaja sa zvítali oblízaním. Pani sa ešte raz pokúsila tvrdiť opak, ale dieťa ju nekompromisne schladilo: „Čo nevidíš, mami?! To je jasný Blackie.“

Hladko otočila: „Jasné, to je Blackie z nášho vchodu.“

Vtedy som prestal veriť ja: „A ako viete, že je to práve Blackie?“

„Kríva?“

„Kríva,“ prisvedčil som.

„To lebo ho skopal jeho majiteľ a dolámal mu labku. Keď je na vodítku, stále do neho kúše a motá sa?“

„Hej,“ pozrel som na oslintanú vôdzku.

„Nie je zvyknutý, chodí na voľno a na vodítku to neznáša. Nebol nikdy strihaný, preto je taký schlpatený a známku má z nášho psa, číslo 7202.“

Kapituloval som. Porozprávala mi, ako tohto psíka kúpil ich sused, opilec. Ako sa nevedel o neho starať a ona sama ho dokrmovala mliekom. Vždy ho skopal, keď si vypil alebo pes urobil mláčku. Potom prišiel o prácu a sa stal bezdomovcom a aby mu psa nezobral šarha, ukradol im známku. Teraz Blackie lieta kade tade po ceste. Chudák pes.

„Majiteľa nájdete hentam za bytovkami pri tom smetisku,“ kývla rukou, „choďte mu ho vrátiť.“

Vrátiť? Jedným dychom s týmto príbehom? Aby mu zasa zlomil nohu a nechal ho lietať medzi autami? Zachránil som mu život preto, aby som ho zasa nechal týrať? Toto mi moje svedomie akosi nedovolí. Za najbližším rohom, keď už ma nebolo vidieť, som zmenil smer a o 10 minút sme dorazili domov.

Vojnová porada. S priateľkou sme sa zhodli, že so svojou útlocitnosťou nedokážeme vrátiť psa takému človeku. Nato som piaty raz zachránil Alex pred „tenkrát poprvé“ a pochopili sme, že ostať tiež nemôže, ak pravda nechceme mať pudliu farmu. Je fakt, že keby boli múdre po nej a čierne po ňom, mali by sme exkluzívny chov. Obávam sa však, že tmavosivých pomaly chápajúcich psov by sme po prvom vrhu už nepredali nikomu. A asi nebol ani očkovaný.

Útulok. Áno, viem, že toho majú veľa, áno, viem, že tam sú zlé podmienky. Medzi tým pohľadáme nového slušného majiteľa. Tým útulok až tak nezaťažím a aj psík tam bude len krátko. Zavolal som. No, máme veľa, ale tak príďte, povedali skrúšene. OK, ale čo ak si po neho príde aj pôvodný tyran? Opýtal som sa, ako vedia, že vracajú psíka pravému pánovi. Buď vraj predloží preukaz, alebo známku, alebo potvrdenie o zaplatení dane, alebo aspoň spoločnú fotku.

Rozhodol som sa pre program pre utajených svedkov. Noir skončil vo vani, potom sme ho dôkladne ostrihali a učesali, a znova okúpali a znova učesali, obojok som vyhodil, známku skartoval. Pes nemal na sebe nič, podľa čoho by sa dal spoznať, bezdomovec určite nemá preukaz, ani neplatí dane a na spoločnej fotke musí mať nejakého hnusného zaguzleného smraďocha a ja do útulku privediem navoňaného elegána. Iba krívať bude rovnako.

Nastala hodina odovzdávky. Zapísali sme jeho meno, venovali útulku obojok. Nechcel ísť, ale potiahli silnejšie za vodítko. Strašne nechápavo sa za nami obzeral, kým krivkajúc zmizol v zavýjajúcej a kvíliacej budove plnej psíkov - bez svorky, bez istoty. Po 5ich rokoch mi opäť tiekli slzy ako malému chlapcovi.

Už v utorok som našiel nového majiteľa. Bývalí pudlikári, ich miláčik im zomrel na rakovinu a sú ochotní zobrať už dospelého Noira. Možno zaúčinkoval ten jeho smutný príbeh. Nadšene som zavolal do útulku. Čierny pudlík? Takého nemáme.

„Prosím?! Včera o 18:10 som vám ho tam nechal,“ zalapal som zúfalo po dychu.

No, možno je v karanténe, musíme pozrieť záznamy, určite niekde je.

Niekde? Volal som každý deň na všetky čísla, čo tam majú. Ak je v karanténe, u koho je, kedy sa z nej vráti, kedy môžem priviesť nového majiteľa? Po týždni už som na nich do telefónu štekal vety typu: „Ja som tam toho psa nechal a verte mi, ja ho aj nájdem, nech je kdekoľvek. Ak si k tomu budem musieť volať novinárov alebo úrad na ochranu zvierat, urobím to.“

To všetko moje svedomie. Zachránil som psíka, aby som mu život zlepšil, nie naopak. Prepadal ma hrozný pocit, že som sa podieľal na nejakom nekalom nakladaní so psami, že som pre svoju nedostatočnú obetavosť Blackiemu život ešte viac skazil.

Po dvoch týždňoch, keď už mi uverili, že to myslím vážne, pripravili pre mňa strohú odpoveď: „Áno, bol v karanténe, je zaočkovaný a prišiel si po neho jeho pôvodný majiteľ. Včera o šiestej. Môžete byť kľudný.“

Zmätene som položil. Ako dokázal, že je jeho? Ako zaplatil očkovanie (lebo také sú pravidlá útulku)? Ako mohli zabudnúť na príbeh, ktorý som im porozprával?

Bez jediného pokusu nejako to ospravedlniť priznávam, že som to nedotiahol do konca. Okrem piatich nepríjemných telefonátov a dvoch osobných návštev som neurobil nič. Nechal som to tak.

Asi po mesiaci som šiel na prechádzku s Alex a krížom cez park stálo pár chlapov v oranžových vestách. Upratovali cestu a trávnik. Okolo jedného z nich poskakoval čierny pudlík s obviazanou labkou. V jeden moment krívavo odbehol na trávu a stojac dvadsať metrov od nás sa na mňa zadíval. Dlho sme len stáli a pozerali na seba. Je to Blackie? - skúmal som. Po chvíli psík krátko zavrtel chvostom a pribehol späť k svojmu pánovi. Tam veselo pokračoval v chytaní jeho hrablí a bránil mu poriadne hrabať lístie. Občas sa oprel labkami o jeho stehno a on z vrecka čosi šupol medzi biele zuby. Vtedy boli šťastní.

Veľa dní som nad celou story premýšľal. Nenašiel som iba jeden príbeh. Bolo ich hneď niekoľko. Príbeh tvora, ktorému som chcel zmeniť život, ale nepýtal som sa a ani nevedel, či bude šťastnejší bez doterajšieho. Príbeh môjho svedomia, ktoré ma viedlo zasahovať iným do života a ukázalo mi, že ma bude trápiť ešte viac, ak to neurobím poriadne, ak to nedotiahnem do konca. Príbeh, v ktorom trápený, prečo mu jeho pán ubližuje a tak isto nevie, prečo ho ľudia berú k sebe a potom sa ho zbavujú, nechcú takého vo svorke. Príbehy ľudí, ktorí pomôžu inému, dajú mu najesť a ošetria ho, ale potom vrátia tyranovi. Príbeh opilca, ktorý možno zmenil svoj život a možno aj zo strachu, že príde o svojho jediného spoločníka a nebude mať do koho kopať.

Všetci máme svoje dôvody, v tých príbehoch sú naše životy.

Filip Klička

Filip Klička

Bloger 
  • Počet článkov:  80
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Má 37 rokov, je konateľom spoločnosti Wynergie, s.r.o., zameranej na služby online marketingu. Keď nepíše, venuje sa fotografii a turistike. Zoznam autorových rubrík:  Príbehy o násPsí hlas do neba nejdeVážne sa nedáFoto a videoTelcoFikcie

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu