Ješitka naša

Autor: Filip Klička | 23.3.2005 o 21:50 | Karma článku: 6,41 | Prečítané:  1705x

Bol som proti kamere. Ja mám svoj foťák a s tým si na túrach vystačím. Navyše zastávam názor, že natočené video treba aj zostrihať, lebo nepoznám žiadneho masochistu, čo si rád pozerá dvadsať minút na vlas rovnaké morské vlny alebo bude sledovať tridsaťšesť nepodarených pokusov a čakať na to, až sa konečne malému podarí spadnúť do bazénu takým spôsobom, aby rodičia so záberom vyhrali ďalšiu kameru v súťaži „Natoč to!“. Výnimku snáď tvoria iba vlastné deti, lebo tam je masochizmus zahrnutý v cene.

Priateľka vždy snívala o tom, ako raz bude natáčať dovolenky a akcie a výlety a vôbec všetky tie nádherné udalosti, ktoré premení na ešte krajšie spomienky. Dobre, ak budeš točiť a strihať, povedal som, nemám nič proti. Padli rýchle sľuby a kúpili sme kamkordér. Priateľka odhodlane natáčala a ja som zatiaľ zohnal nejaký ten software na strihanie. Prvé desiatky gigabytov natočených záberov sa rozliali na samozrejme novodokúpenom disku. Inštalácia programu prebehla podľa všetkých „recommended“ a priateľka nadšene zasadla za virtuálny strihačský pult. To som ešte netušil, že sa s ňou budem oň biť.  

Moju kariéru strihača odštartovala nenápadná veta: „Filip, prosím Ťa, prídeš mi na chvíľu pomôcť?“ Tebe vždy, pribehol som. Aby som mohol problém vyriešiť, bolo potrebné trošku sa preklikať celým prostredím, preniknúť do „systému“ a pochopiť, ako to funguje. Už druhý deň som sa pristihol pri tom, že sa v ňom hrabem len tak. Lebo je zaujímavý. Video stopa, dve audio stopy na hudbu a efekty, titulky, prechody medzi klipmi – nielen stmievačky, ale aj všelijaké grafické prelínačky hodné gýču Hollywoodu a kopec grafických a zvukových efektov, a to všetko naraz v jednej sekunde, ak sa vám zapáči. Pocítil som tú silu príležitosti tvorby. Počas nasledujúceho víkendu vzniklo moje prvé turistické video, zostrihané do hudby miestami ako videoklip a zožalo primeraný úspech. Bol som v tom až po uši. Začali sme si s priateľkou deliť počítačový, či skôr strihací čas a vyjednávania o jeho rozdelení nadobúdali charakter politických summitov. Taktické zbrane typu viet ako: „Ty vieš tak super urobiť tú čínu podľa špeciálneho receptu!“ OK, naletel som, súhlasil a v zapätí pochopil, keď nadšene zvískla: „Supééér, urob tú dobrôtku a ja zatiaľ postrihám video.“ Prehry tohto druhu som kompenzoval dobrým time managementom: Poponáhľal som sa z práce v tie dni, kedy mala nejaký program mimo. Zrazu sa to aj dalo. V sobotu som vstával o hodinu skôr a potichu sa prikradol k počítaču. Pracoval som so slúchadlami, aby som zabránil odhaleniu. Vyhľadával som v TV programe jej obľúbené relácie a päť minút pred ich začiatkom nenápadne zapínal telku ako návnadu.  

Každá prezentácia mojich výtvorov končila so standing ovation. Nadšenie a obdiv na videu natočených a zostrihaných aktérov nekontrolovateľne rástli. No s nimi aj záväzky. Priatelia začali očakávať viac. Keďže som taký dobrý, ako je možné, že som nevystrihol toto ich gesto? Prečo je poza hudbu počuť nadávky na príbuzných alebo na šéfa? To musí ísť preč, lebo čo ak im to budú púšťať? Vieš, že mám pár kilo navyše a ty ku mne dostriháš takú rýchlu hudbu! Je to komické. Hej, ku stokilovej pani sa scooter veľmi nehodí, ale neodolal som. Avšak im vadí oveľa viac vecí! Tu sa zle smejem. Tu vyzerám ako pako. Krivo sedím. Neviem si pripáliť cigaretu. Z tohto uhla ma buď netoč alebo to vystrihaj. Takto oblečený tam byť nemôžem. Ako sa stalo, že je v zábere táto grimasa? Veď to uvidí toľko ľudí, budú si myslieť, že som taký! Prosto ma urobili zodpovedným za to, že iní zistia ako vyzerajú. „Ale veď..,“ chcel som sa vzoprieť. Čo veď? Jasná logika, doteraz sa cítili krásni a šarmantní a teraz ich ostatní uvidia ako ugrimasených, zle oblečených, neučesaných a nešikovných normálnych ľudí. Darmo som im vysvetľoval, že som tým tiež prešiel. Zvykol som si na svoje grimasy a naučil som sa mať rád aj tú moju časť, ktorá je na videu aj keď neviem, odkiaľ sa tu tak naraz do môjho života zvnútra dostala. Teraz sa vidím aj zvonku. 

Problémy pribúdali. Niektoré zábery boli dôkazným materiálom. Stará zelená škodovka ticho idúca o pol noci po pešej zóne na hlavnej ulici. Vodič pouličného vláčiku v španielskej Costa Brave, ktorý nám predáva cestu za polovičnú cenu bez lístka. Nechať alebo odstrihnúť? Čo ak to uvidí nejaký orgán a budú mať problémy so zákonom a ja s nimi?!

Minule sme hrali billiard a všetkým to išlo ako v zime na saniach. Biela stále v diere, čierna trikrát chytená tesne pred opustením stola, nechcené falše a tágom poškrabaná stena. A ja to mám teraz zostrihať ako semifinále svetového poháru, kde na víťaza čaká strachom sa trasúci Steve Davis. Či to je snooker? Nevadí, zostrihám to ako snooker! 

Všetky videá musia byť zostrihané tak, aby to bavilo ich. To nie je vôbec žiadny problém. Dokým to baví mňa, kľudne premením vašu nudnú a nervóznu dovolenku na spomienku plnú romantických záberov, vtipu a pohody, z vášho protivného a uryčaného decka urobím milučké a krásnučke novorodeniatko, narodeninovej párty dodám glanc, z Vianoc vystrihám už rozvedeného manžela, rázom sa stanete vrcholovým športovcom bez jedinej slabej chvíle, odteraz váš život  v očiach vašich známych bude jedna veľkolepá bombastická šou! 

Ale pozor, aby ma to neprestalo baviť! Dokiaľ ma chválite, je to OK, aj výhrady a pripomienky si vypočujem a aj ich zapracujem do videa. No buďte ku mne milí a slušní, príliš nevymýšľajte a veľmi nekritizujte, lebo sa naštvem a zostrihám Vás takých, akí ste!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.


Už ste čítali?