Spomienkové médium

Autor: Filip Klička | 30.3.2005 o 20:40 | Karma článku: 4,90 | Prečítané:  1097x

Deň po Veľkom piatku som vyrazil na malý výlet s mojou svorkou - priateľka, takmerčierna (o tom inokedy) fenka Alex a ja. Nachádzali sme sa neďaleko Lipoviec, a tak voľba padla na Lačnovský kaňon. Auto ostalo pri rampe strážiacej vchod do prírodnej rezervácie a naše topánky vkročili do zvyškov snehu. Trebalo sa trochu natiahnuť, aby sme preskočili cez jarný široký lačnovský potok, ale akrobatické lety sa zaobišli bez plaveckých ukážok. Obkolesila nás tiesňava. Nad nami sa z oboch strán týčili zvetralé skaliská. Výrazný Mojžíšov stĺp napravo a nenápadná Kamenná baba naproti nemu. Niekto, kto ten názov vymyslel, musel mať teda bujnú predstavivosť alebo nedostatok sexu. My sme mali nedostatok pohybu, tak nás napadlo: Vylezme tam!

Jednoduché „vylezme tam“ v skutočnosti znamenalo liezť po štyroch po svahu strmšom ako je slušné a každý druhý krok sa zošmyknúť o meter nižšie. Zo svahu už síce zišiel sneh, ale pre zmenu bol pokrytý dvadsaťcentimetrovou vrstvou jesenného lístia. Asi už z mnohých jesení. Takže z diaľky to vyzeralo, že sa do svahu štverajú dve pestrofarebné šmýkajúce sa a padajúce nemehlá a jedno čosi neidentifikovateľné v kúdolí lístia. Alex totiž ucítila príležitosť neopakovateľnej zábavy, a tak počas nášho udýchaného výstupu striedala strmhlavý šprint dole kombinovaný zjazdom po zadku a po boku s dlhými srnčími skokmi pri ceste nazad nahor. Vyšla ten svah asi desaťkrát a do svojej kučeravej srsti nabrala úžasné jesenné mimikry. Keď sa zastavila, z lístia trčali len oči,  veselé čierne gombičky, a dlhý, v zrýchlenom dychu vlajúci ružový jazyk. Pripomínala draka ako rozkokošený pudel dokáže. Toto si musím natočiť, spomenul som si odrazu. No technika sklamala, zdroje došli. Baterka kamere venovala dve sekundy, tak akurát na statický obrázok raždia do pozadia titulkov, a digitálny foťák sa na mňa škeril červeným CARD FULL. Plná záberov, ktoré si za každú cenu chcem nechať. A Alex  škodoradostne opäť zmizla v listnatom tornáde rútiacom sa dolu svahom. 

No ale ako si zachovám túto spomienku? Ja s mojou pamäťou by som nielen že nemohol robiť SISkára, ale  mňa by nevzali ani za čašníka. Žiadny hosť si nechce objednávať trikrát. Udýchaný som sa posadil do na mäkkúčku zem a uprene pozeral na pudliu show, snažiac si zapamätať každučký detail. Ale či si niekedy spomeniem? Alex dobehla ku mne a nasypala na mňa tonu lístia. Už som vyzeral maskovaný ako ona. Zasmial som sa. Jasné! Vybaví sa mi to, keď nabudúce pôjdem lístím. Alebo si jeden vezmem so sebou a schovám ho do krabičky. A keď sa raz môj psí kamarát pominie,  môžem si na neho spomenúť nielen v jeseni. Napríklad aj vtedy, keď pôjdem okolo chladničky, na ktorej máme zasa látkového pudla. Je celý čierny, na štítku ma nápis Šmudlík a v každej nôžke zašitý jeden magnet. Visí tam na plechových dverách celý rozčapený. Rovnako, ako keď pravá Alex sedí na šmýkajúcich sa dlaždičkách – postupne sa jej packy rozchádzajú každá iným smerom ako na ľade. A rovnako ako ľad, ma aj dlažba chodby chladí do bosých chodidiel, keď na ňu pozerám a vysmievam sa jej.  Naposledy som mal tak studené nohy vtedy, keď som sa vracal z jarného výletu z Rankovských skál. Natiekla mi totiž do topánok voda z potoka, do ktorého som sa snehom prepadol. Pri každom kroku nohy čvachtali ako v bazéne. Na čerstvo zrezanom pni pri ceste som si musel dať dolu ponožky a vyžmýkať ich. Všade voňala miazga a ihličie. Keď tu vôňu niekde cítim, pripomína sa mi každoročné ošetrovanie ohnutých jalovcov na chalupe mojich rodičov. Ťažký sneh za každým ohol štíhle dvaapol-metrové ihličnany ako život ohne človeka. Ja som tých starčekov zbavil ťažoby zimy a natiahnutými špagátmi narovnal - omladol. To sa u ľuďí nedá. A riadne som sa pri tom popichal! Bolí to ako štipnutie hmyzom, spomínam si na svoj prvý zážitok s čmeliakom. Aký krásny, farebný, lietajúci! Mal som šesť a chcel som ho chytiť a pozrieť zblízka. Skončilo to plačom a napuchnutým zápästím. Mama mi na to dala cibuľu, aby odpuchlo a ruka mi za ňou voňala ešte týždne. Cibuľu som miloval, najmä na ražničí v záhrade. Miešala sa s dymom z pahreby  a rodina sedela na kusoch klád okolo nej a všetci pozerali do ohňa a rozprávali sa o veciach, na ktoré nebolo vo všedný deň čas. Odvtedy pohľad na oranžové jazyky veselo olizujúce pukajúce drevo budú vždy mať pre mňa atmosféru blízkosti. Pravda, dokiaľ ich nebudem musieť hasiť, ako keď som s priateľkou podpálil našu spoločnú perinu romantickou sviečkou. Sme sa mali radi, až horelo! Oheň nahlodal dieru do vnútra a po celej izbe lietalo perie ako z Jakubiskovho filmu. Naozaj sa znášalo dole podobne ako snehové vločky. Len chvíľku sa na ne pozerám a pred oči mi vyvstane spomienka na moje potúlky uzimeným Prešovom. Nastúpil som prvý raz do práce, všetko mi bolo cudzie – mesto, práca, kolegovia. A ja som chcel spoznávať toto miesto cez objektív nového fotoaparátu. Zaujímavé, vločky mi to skôr pripomenuli ako tie fotografie.  

Dnes mi síce došla pamäťová karta aj líthiová baterka, nemám ani klasický foťák a nemôžem si ani na diktafón nahrať kukučku v diaľke, ale všade okolo mňa je kopec médií. Možno nie tak celkom záznamových, aj keď list, či kameň v sebe nesú odrazy svojej histórie podobne ako strom letokruhy, ale sú to médiá, prostredníctvom ktorých sa Vám spomienky sprístupnia v hlave. Čo na tom, že to nebude presné ako zo záznamu? Chlad v nohách mi dá na malú chvíľu možnosť prežiť trošku z toho, čo vtedy. Len máličko fyzického pocitu a o koľko viac emócií! Je to ako rozložiť človeka na kód DNA  potom si ho zas celého zložiť – kotva do ríše spomienok z celého môjho života.  

Zažívate to? Vôňa uhlia Vás vezme na návštevu k Vašim starkým, ktorí nežijú a ktorých dom už dávno patrí iným. Parfém neznámej v električke Vám zavibruje pod žalúdkom ako objatie ženy, ktorej kedysi tiež patril. Už odišla z vášho života. Po rokoch do dlane chytíte lepkavú loptu a ste späť vo finále hádzanárskeho pohára víťaza okresu a len čo zaznie U2 z autorádia, ocitnete sa uprostred diskotéky, kde ste sa prvý raz bozkávali. Strach vás premkne vždy, keď niekto zabrzdí a pásy Vás tesne obopnú ako pred autohaváriou vášho detstva. Na svoje prvé rande si spomeniete pri každom úsmeve vašej partnerky. 

Viem, že je to celkom obyčajná vec a dá sa vedecky popísať, a predsa milujem tie odkazy do mojej hlavy, do mojich emócií. Môžem si prehrať, čo chcem, a aj keď budem posledný na pustom ostrove, budem mať so sebou parádne domáce emočné kino. A na to všetko mi stačí iba pár sekúnd. Nikdy sa mi nepodarí tak rýchlo zostrihať video či nájsť staré fotky a skúste zohnať médium, na ktoré sa Vám vojde celý život!

My sme vlastne to médium, stačí každý deň žiť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.


Už ste čítali?