Len myšlienka a cvik (fikcia)

Autor: Filip Klička | 6.4.2005 o 23:55 | Karma článku: 3,42 | Prečítané:  1256x

Za oknom plukovníkovej vily sa na pozadí ťažkých sivých oblakov kývali vo vetre vetvy mladej briezky – predzvesť jednej z častých letných búrok. Bouschetova široká dlaň uchopila čierny Colt .45, jediný mierumilovne vyzerajúci odstrelovač hláv zastoknutý v puzdre a ledabolo zabalený do voľných remeňov, a premiestnila ju do prítmia malého trezoru v stene nad nočným stolíkom. Cez hranice si zbraň vziať nemôže, tak nech je v bezpečí - aby neublížila. Malý je nenechavý, nikdy v dome nesmie ostať zbraň bez dozoru. Zabuchol hrubé dvierka a zakrútil číselným kolesom. Len on vie kód. Tak to aj ostane.

Len myšlienka a cvikLen myšlienka a cvikFilip Klička

Začul, zacítil jemnulinké kroky v hustom koberci. Prišla do miestnosti a zastala u svojho toaletného stolíka. Neotočil sa, vždy tam zastala. Pozerá na neho, ruku v trošku bacuľatý bok. Otvoril zásuvnú skriňu vedľa stolíka a vybral dve svetlé košele. Hodil ich na posteľ. Za nimi leteli ponožky, trenýrky, nohavice a čierny pulóver. Ten sa zavše hodí do noci. Koberec takmer nehlučne zašuchotal. Teraz stála medzi ním a posteľou. Nepridal teda na hromadu tmavomodré jeansy v rukách. Otočil sa a pozrel na ňu. Strach v očiach, zrýchlený tep, rozpálená tvár, pot. Prestal ju vnímať ako zmes údajov a nazrel do tmavých dúhoviek.

Nechoď, vraveli.

Musím.

Nepovedali nič. Odkiaľsi zpoza dverí zastenal štvroročný Franci. V momente odbehla, dieťa teraz potrebuje matku. Nenáhlivo a systematicky poskladal oblečenie do malého kufra. Priložil veľký nôž, zápisník s perom, malé kovové lanko v krabičke na lieky a dva obväzy. Balil si veci veľakrát. Ale nikdy nemusel pozrieť do tých očí. Nikdy nablízku neboli oči jeho ženy, aby mu vyčítavo pripomenuli sľub.

Už nikdy nepôjdem do akcie, povedal raz. Kvôli Francimu, kvôli nej. Potrebujú ho. Tak nástojila a on sľúbil. Veľmi rád to spravil, potrebuje ich.

Keď sa narodil jeho syn, vtedy pocítil ten pravý pocit šťastia. Nebol to uvoľnený smiech, ani lono jeho ženy, boli to ukryté slzy pri pohľade na život. Život, ktorý spolu vytvorili. Toľkokrát život vzal, ale len raz ho dokázal stvoriť.

 

A od toho dňa začal naozaj premýšľať. Stále častejšie a častejšie. Lenže agent nesmie premyšľať, musí iba priamočiaro a racionálne myslieť v prospech svojej úlohy - vraveli mu. A on sa to naučil. Vidieť, počúvať, čuchať, cítiť, hmatať a vedieť, čo iní nevedia. Byť v strehu, stopercentne pripravený, neomylný a tvrdý, bezcitný a účelový. A naučil sa aj iné - ako ublížiť a ako zabiť. Najskôr z diaľky, to bolo ľahšie - tichý kúsok kovu trhá srdce niekde mimo neho. Ani to poriadne nevidí - odrazu.

Zblízka je to horšie. Musíte pochopiť ten okamih, keď ste jeden organizmus dovedna s obeťou, ucítite jej tep, pach, výlučky a v ďalšej sekunde ste len osamotený vrah, ruky pokryté pulzujúcou teplou krvou. Väz praská a tiché chrupnutie vám ostane v palcoch týždne. Bezmocné tváre sa vracali v snoch ako kedysi na začiatku, ale teraz neboli prázdne, rozprávali príbehy, úryvky zo života, ktorý ostal v jeho dlaniach.

Pred štyrmi rokmi prišiel na svet Franci a každý deň sledoval to malé stvorenie, ako sa rozkukáva, ako chápe. Pred nimi sa skladal človek ako vysoká veža z množstva kociek. Toľkých maličkých kociek! Pomáhali mu ich skladať, každá z nich niesla novú skúsenosť, dovednosť, príbeh a vlastnosť. Stá tisíce pracne získaných podnetov, ktoré nakoniec vyústia v obrovskú vežu charakteristickú len pre jediného človeka na svete.

Často pozeral na tú jemnú šíju pokrytú drobnými chĺpikmi. Tak ľahko je vežu zbúrať. A nik už ju viac nepostaví. Každá z jeho obetí bola dlhoročným úsilím byť a on v zlomkovom okamihu potiahol kohútik, zakrúžil s nožom, trhol s bradou. Len myšlienka a cvik.

 

Za oknom sa vo vetre pohla halúzka. Okamžite ju zaregistroval a ostrým pohľadom krátko skontroloval. Iba halúzka. Začul krátky vŕzgot zdola - dôverne poznal ten zvuk, kuchynské dvere. Stopár bol späť. Jeho zmysly pracovali na plný výkon. Pohyb rúk zvláčnel, dych sa spomalil. Takto to malo fungovať. Keď bol nasadený, jednoducho prehodil páčku v hlave a z kultivovaného a obyčajného plukovníka Bouscheta sa stal nekompromisný, krutý Stopár. Jednoduché, zaškrtíte muža na zozname, vyhodíte do povetria dom s jeho rodinou, potom prídete domov, prehodíte páčku a zaspievate si detskú riekanku so synom. Ale to nešlo. Páčka nešla prehodiť vtedy, keď bolo potreba. Zabil, ale obeť neostala tam, ako sľúbili. Zobral si ju domov, a ten mŕtvy pohľad, tie nemohúce grimasy sa odrážali od očí jeho blízkych, on sa nechcel predsa pozerať na tých bezmenných, on túžil po úsmeve svojho syna a ženy. A páčka zbesilo šťukala, kedy sa jej chcelo. Naštval sa, pohádal so ženou. Zúril, nechcela pochopiť a odrazu ju držal v rukách a dlaňou nežne objal bradu, splynul dovedna s obeťou. Len myšlienka a cvik. Prisahal by, že počul a ucítil to chrupnutie. Neopustil ju však, stále tam stáli spolu na tom hnedom koberci ako jedna bytosť a tak to musí ostať. Pre svoju ženu musí byť stále ten jemný a milujúci ochranca, nechcel byť viac vrahom. Nie v ich očiach. Panebože!

Dlaňou si pretrel tvár, mal ju vlhkú od potu - je horúco. Doktor mu povedal, že môže byť horúco.

Ďakoval bohu za sľub, ktorý dal žene. Nie kvôli sebe, kvôli nej, pán major, dávam túto žiadosť o prevelenie, chcem byť s nimi. Nechem byť vrahom. Už ním si. Dobre, Stopár je vrah a nezmení sa, ale Francisov otec je správny chlap, slušný človek. Obyčajný.

 

Začul tiché kobercové šuchotanie. Pravidelné krátke, krok jeho ženy, trochu rozvláčnejší, nesie na rukách Francisa. Tieň sa mihol krátko na posteli - vošli. A za oknom sa opäť pohla tá halúzka. Nedvihol hlavu, len rázne zacvakol veko čierneho kufra. Má všetko dôležité, to Stopár vedel. Nie, ešte neprepínaj páčku. Až neskôr, v lietadle. Pozrel na ženu a usmial sa - chcel len, aby vedela, že ju má rád. Jej tvár však ostala vážna, jediný Francis nechápajúci dej okolo zbesilo máchal útlou ručičkou a naťahoval sa za ockom. Podišiel k nim, chytil syna pod pazuchami a privinul si ho na hruď. Privoňal k jeho svetlučkým vláskom a ticho priložil pery na čelo. Ako môže znovu hľadať ten vypínač, na ktorý mal zabudnúť? To je kruté, aj keď je to vlasť, aj keď je zaviazný tomu rozložitému chlapovi.

Zaviazaný za čo?

Zato, že z neho spravil obludu, bezcitného vraha? Nie, za to, že ti dal možnosť voľby. To on ti dal páčku, naučil ťa riadiť Stopára a tak mimo službu vedieť žiť ako normálny človek. Slušný, ten obyčajný človek.

A ešte predtým ti dal existenciu, nemal si predsa nikoho.

Rodičia sa na teba vykašľali, kľudne si havarovali v aute a ty si bol odrazu sám a nikto. Len roznášač pizze, ktorý raz cítil, že chlap vedľa tlsťocha chcel vytiahnuť pištoľ a prevŕtať tu horu sadla. V ten moment si vedel, čo iní nevedia - prečítať vraha, z očí, trasu rúk, z jeho smradu. Potom len rýchlo a ľahko siahnuť na zbraň, ktorá sa prekvapivo ocitla nad stolom a zobrať si ju. Nič viac. No taký talent nemohol unikúť tomu mužovi. Už vtedy uvidel Stopára.

 

Mal prečo nenávidieť riaditeľa a zároveň cítil akúsi povinnosť pomôcť mu. Naliehal, že práve teraz potrebuje svojho Stopára. Pomôže mu naposledy, lebo je dlžný za to, že čosi znamená. Už len raz, to zvládne. Potom spolu s doktorom zahodia ten prekliaty vypínač a zabijú nenávideného Stopára.

Krátke vlásky jeho syna voňali detským šampónom a troškou potu. Bože, tu vôňu by si chcel uchovať naveky. Tak voňal kúsok z neho - to najcenejšie, čo kedy mal. Vrátil Franciho späť k matke a znovu sa na ňu usmial.

„Sľúbil si, Francois,“ zašumel odrazu tichý hlas jeho ženy. Znel ako tečúca voda z vedľajšej miestnosti. Ten istý hlas počúval, keď sa v noci budil v jej náručí so slzami v očiach. Nevzlykal, len slzy tiekli z vlhkých očí. A to tichulinké zurčanie mu liečilo ranenú dušu. Stopár väčšmi ublížil jemu samotnému ako tým mŕtvym - rozhodne. Pevne stisol jej okrúhle rameno a zrak zabodol do očí.

„Je to naposledy. Musím ísť,“ riekol ospravedlňujúco a bezmocne dodal: „Prosto musím ísť.“

Nechal ju tak stáť a vrátil sa k posteli. Obliekol si tmavé sako a prehodil cez ruku sivý baloniak. Vonku sa mihol tieň - krátko vo výške zábradlia, malý, rýchly - iba vták. Schmatol kufor a vykročil ku dverám. Stála pri nich a len tak znovu obviňujúco zašumela: „Sľúbil si, Francois, kvôli Francimu.“

Sľub je veľa, sľub milujúcej žene je veľa a najmä Franci znamená veľa.

„Je to naposledy. Zvládnem to, vrátim sa a budem už len váš.“

Prešiel popri nej a zostúpal po širokých schodoch do úzkej chodby. Veľmi pomaly a s odstupom ho sledovala. Franci iba neúnavne máchal ručičkou a snažil sa strhnúť maminu zlatú retiazku. Vyrážal pri tom veselé kvíkanie, ktoré sa rozliehalo po mŕtvom dome a bol to jediný zvuk, ktorý spájal osoby v ňom. Obul si čierne poltopánky, z poličky na vešiaku zobral letenky a pas na cudzie meno, a zastrčil si ich do vnútorného vrecka saka. Pozrel na seba v zrkadle vedľa dverí a upravil si svetlofialovú kravatu. Žena s dieťaťom podišla až k nemu, ale hľadela kamsi doprázdna. Už sa mu nechcela pozrieť do očí, malo by to cenu? Nahol sa k nej, pobozkal ju na líce, potom znovu pritisol pery na drobné Francisovo čielko. Ucítil v nich slabučký, ale rýchly tep dieťaťa. Panebože, až vonku! Pohladil ho po vláskoch a otvoril dvere.

„Nechoď,“ takmer vykríkla zúfalo. Odrazu mala pocit, že sa už nevráti.

Vchodové dvere buchli, páčka konečne cvakla a Stopár sa s meravým pohľadom spokojne rozložil v tele cvičenej šelmy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.


Už ste čítali?