Návšteva kostola

Autor: Filip Klička | 10.4.2005 o 18:46 | Karma článku: 7,12 | Prečítané:  1368x

Jeden z mojich dobrých priateľov je civilkár ako kedysi ja a svoju službu vlasti vykonáva na fare Českobratskej církve ako kazateľ-pomocník. K prvej časti služby sa dostal najmä kvôli svojmu štúdiu na teológii, ale tiež kvôli svojej výrečnosti a filozofii, ktorá je mu vlastná. Volá sa Jakub a v jednom z mojich príbehov už hral hlavnú rolu. Raz, keď sme spolu s mojim dobrým priateľom zo študentských čias Petrom a spomínaným Jakubom dopili piateho kelta, nadšený kazateľ navrhol, že by sme sa mohli prísť pozrieť na jeho kázeň, ktorú mal na druhý deň. Nemal som súhlasiť, ale keď ja by som mohol byť český brat už len pre ten český pas, ktorý som obdržal k dvojitému občianstvu, no nie?! Šli sme.

Peter je ateista a ja som rímokatolík, pričom som bol naposledy v  kostole pri mojom prvom (a aj poslednom) svätom prijímaní. Vtedy som dostal trest dva otčenáše a dve zdrávasmárie, a keďže som nepoznal slová druhých slôh oboch modlitieb, namiesto nich som pomlčal odhadnutú minútu za každú slohu. Takí amatéri sme zavítali do jednoduchej modlitebne, všetko z príjemného dreva. Sadli sme si do ľavého radu neubrániac sa pocitu, že je to hneď prvé faux-pas, pretože všetci sedeli v pravom. Do našej si sadol nakoniec len farár - buď to bola náhoda, alebo nás zachránil pred lynčovaním. Od Jakuba sme pred vstupom nafasovali dve erárne Biblie a pevne ich pritisli k hrudi – tak to robia v historických filmoch! Neisto sme sa rozhliadali po sebaistých veriacich a Peter sa vyjadril, že spolieha na moje „kostolné znalosti“. Asi som mu ešte nehovoril, že ja opakujem po ostatných aj v rímokatolíckom kostole. Hovorím mu: „V pohode, len napodobňuj tých vpredu a mysli na to, že nemusíme byť prví, nech sa jedná o čokoľvek.“ Takto posmelení sme vyčkávali začiatok omše.

Jakub sa postavil za rečnícky pultík, predniesol úvodnú modlitbu a otvoril Bibliu.

„Dnes sa budeme venovať evanjeliu podľa Jána, verš 5 až 23.“ Profesionálni veriaci v sekunde otvorili správnu stranu a my dvaja sme sa pustili do zúfalého listovania. Niekde predsa musí aj Biblia mať obsah! – napadlo mi po chvíli. Mala, no akýsi pre laika neprehľadný. Boh sa nad nami prostredníctvom svojho posla zľutoval a Jakub povedal zhovievavo do mikrofónu: „V preklade Jána Roháčka je to tuším strana 163.“ Unisono sme zaklopili biblie a presvedčili sa, že rada je naozaj pre nás, lebo nám Jakub zámerne vtisol do ruky „ten správny“ preklad Biblie. S myšlienkou, že všetko je v suchu, sa naše čierne knižky otvorili na strane 163. Prekvapenie! Nebola tam ani tá kapitola ani tie verše. Nazreli sme každý do Biblie toho druhého a pochopili, že máme rovnaký problém. Niekde je zrada.

Boh síce má zľutovanie, ale nie s blbcami. Farár vedľa nás vyzeral, že naše rozpaky nevidí. Alebo predstavoval stelesnenie taktu. Peter nenápadne a opatrne, ako keby to robil len zo záujmu o vieru, prelistovával sem a tam. No pochybujem, že sa dokázal zorientovať v príbehu, ktorý poznal maximálne z útržkov filmu premietaného na Veľkú noc. Medzitým kázeň bežala a ja som si robil nádeje, že si vystačím bez handsoutov. Chcel som radšej počúvať, no Peter je viac systematický. Začal nazízať striedavo do farárovej a striedavo do svojej knihy. Asi hľadal rozdiely. Zrovna, keď sa Jakub blížil k vyvrcholeniu myšlienky, ktorú som aj tak nepochopil, a spoznal som to len kvôli dramatickému tónu v hlase, Peter sa víťazoslávne usmial a hrdo si rozložil otvorenú Bibliu na lavicu pred sebou. Tak, aby mohli všetci vidieť, že je in, teda že je na správnej strane. Fľochol som neho. Veľavravne priložil ukazovák pod nápis Nový Zákon, strana 163. Do frasa, jasné! Hľadali sme verše v Starom Zákone a obidva zákony majú svoje vlastné číslovanie strán. To mi mohlo napadnúť!

Vzápätí nám Jakub poďakoval za pozorné počúvanie a dôležitosť otvorenej Biblie klesla na nulu. Na rad prišli ďalšie aktivity. Dostali sme sa do tej časti obradu, kde každý prítomný veriaci dostane dobrovoľne šancu nahlas predniesť osobnú modlitbu alebo poďakovanie Bohu. Ako nápad sa mi to veľmi pozdávalo. Zrazu to omši dodávalo akýsi osobný nádych, atmosféru zblíženia, len keby všetci po očku nepozerali na nás. Snáď si nemyslia, že po tomto trapase by som ja niečo mal rozprávať o Bohu. Zachránila to jedna pani, ktorá sa vymrštila z tretieho radu. Porozprávala príbeh o dvoch neznámych ľuďoch spôsobom vynechávajúcim podstatné fakty, o ktorých predpokladala, že sú všetkým známe, keďže sú pre ňu také samozrejmé. Porozprávala nám ho, neviem prečo, dvakrát, takže síce celému nerozumiem, ale zato si to dobre pamätám. Utešilo ma, že Boh určite vedel, čo myslí.

Druhý na rad prišiel otec nášho priateľa. S hlbokým hlasom, pekne sa nesúcim ponad naše hlavy, nám začal rozprávať o svojich stretnutiach s Bohom. Ako ho vidí vo všetkom, čo sa mu podarí, ako pre neho predstavuje šťastie jeho rodiny a ako cíti, že mu pomáha v najťažších chvíľach. Minulý rok na spoločnej nedeľnej prechádzke s manželkou sa ho dotklo peklo. Manželka stratila rovnováhu na skale, padla dvadsať metrov do priepasti uprostred lesa a poškodila si chrbticu. Nemal možnosť zavolať pomoc a ani ju dobre poskytnúť a nepatrí ani medzi fyzicky silných mužov. Nevedel, čo má robiť, zúfalo pozeral sa milovaného človeka a myslel pri tom na Boha, keď v sebe pocítil obrovskú silu. Zodvihol svoju ženu a vytiahol na skaly a niesol ju dva kilometre k autu. Ako keď Jean Valjean dvihol v Bedároch naložený voz. A tento muž dvíhal ten voz znovu, keď bolo treba rozhodnúť o ťažkej operácii, keď si vypočul verdikt lekárov: ochrnuté nohy a pravá ruka. A dvíha ho aj dnes, keď každý večer ukladá svoju partnerku z vozíku na spoločné lôžko, keď jej pomáha umývať sa a jesť. A na Boha si teraz spomenie vždy vtedy, keď sa jeho žena tesne pred spaním na neho usmeje a povie, že je takto šťastná.

Odrazu som mal nepotlačiteľný  pocit, že je tam s nami. Nikdy predtým a nikdy potom som to nezažil. Nebola to len veľkolepá sviatočná atmosféra, či pocit malosti v obrovskej katedrále, cítil som akúsi neidentifikovateľnú prítomnosť čohosi všetkoobjímajúceho všade okolo nás. Modlitebňa Ním bola plná a láskavá. Nechodím síce do kostola, no som veriaci a modlím sa. Pri každom mojom večernom modlení, či skôr prihováraniu sa k Bohu, verím a cítim, že existuje, tam niekde ďaleko. Vtedy som vedel, že je tu, s nami, blízko.

Z rozjímania ma odrazu vytrhla aktivita pri pultíku. Českobratia vytiahli, pre nás rímokatolíkov prekvapivo, gitaru a meotarom šlahli na stenu slová „keďže nie každý ich tu pozná“. Zase mysleli nás, a tak sme sa príjemne usmiali, ako keby na nás namierili bodový reflektor. Všetci sa s vervou pustili do gospellu a my sme napriek povzbudivým gestám vedľasediaceho farára zaryto mlčali a tvárili sa, že sa nám to páči. Po štyroch pesničkách farárova tvár hovorila jasne: Títo nezapadnú do partie.

No možno nezapadnem do partie, lebo nepoznám zákon, nechodím do kostola a nemodlím sa odporúčané modlitby, iba sa snažím robiť dobro a byť bližšie k môjmu Bohu, ktorý pre mňa môže byť kľudne len všetkoponímajúce Absolútno, na forme nezáleží. A tak som asi kacír vo všetkých cirkvách, ale odvtedy som môjmu Bohu o krôčik bližšie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.


Už ste čítali?