Charita v trojobale

Autor: Filip Klička | 12.4.2005 o 22:15 | Karma článku: 7,74 | Prečítané:  1306x

Pokladám sa za človeka s charitatívnym cítením, nech tá definícia znamená čokoľvek. Zamýšľam sa nad potrebami druhých a uvedomujem si fakt, že niektorí ľudia sú naozaj na pomoc zvonku odkázaní. Dúfam, že mi to nebráni ostať kapitalisticky zmýšľajúcim človekom. Medzi nami, absolventami ekonomickej fakulty, sa síce vyskytli aj ľavicoví socialisti, no bolo ich málo a dôvodom ich svetonázoru bol predovšetkým strach z toho, že hneď po škole nedostanú poštou umiestenku do práce. Ostatní na škole nemárnili svoj čas a peniaze štátu. Skúsim Vám vysvetliť, ako tieto protiklady môžu koexistovať v jednej mysli, v jednom  názore.

V jedno štvrtkové poobede som sa ocitol na parkovisku prešovského Tesca a namiesto nakupovania ma čakalo čakanie. Neviem, čo je horšie, každopádne sme s priateľkou zatvorení v aute čakali na nejakých známych. Predajca Notabene, ktorému tento rajón patril, mal jastrabí zrak a podozrivý pohyb som zbadal takmer okamžite po odparkovaní. Celkom čistý, no otrhaný primerane svojej situácii, štyridsiatnik sa postavil k pomyselnej ceste vedúcej z parkoviska smerom k Tescu. Rodený taktik, to sa musí uznať – takto svojim pomalým krokom stíha aj rýchlouháňajúcich okravatovaných, rovná sa určite zazobaných, manažérov. Po minúte pochopil, že sa prerátal a že mu v ústrety nepôjdeme. Prišuchtal sa teda k nám a začal obchádzať naše skromné autíčko ako môj pes zatvorenú konzervu tuniaka. Aj tak musí počkať, až ju otvorím. No ja som sa na to nechystal, jednak som toto číslo Notabene už vlastnil a jednak som si povedal, že ak mám vypláznuť ďalšie peniaze, bude sa musieť viac snažiť, skúsiť ma osloviť, nie som jasnovidec. Čudujem sa, že nás nenechal tak, lebo dvoch ľudí v ošúchaných teplákovkách, išli sme totiž z výletu do lesa, sediacich v seciente, nemohol pokladať za  nejakých boháčov. Päť minút stačilo na to, aby sa odvážil. Asi videl potenciál v našom psíkovi, pretože podľa posledného vývoja daní za psa mám pocit, že je to daň z luxusu. Jemne zaklopal na sklo auta: „Prosím vás pekne, nekúpili by ste si Notabene? Je nové.“

Otvoril som okno. Pravdu povediac, presvedčilo ma jeho slušné vystupovanie a rozhodol som sa kúpiť si toto číslo dvojmo, no za svoju druhú päťdesiatku na účet tomuto projektu som sa rozhodol kúpiť si právo vysvetliť tomuto predavačovi, prečo to robím.

"Viete čo? Mám toto číslo, ale aj tak si kúpim,“ nedokončil som.

„Ďakujem!“ skočil mi presvedčivým tónom do reči: „Potrebujem peniaze na operáciu, som vážne chorý,“

„Ale ja nie preto od vás kupujem ten časopis,“ začal som s vysvetľovaním.

Okamžite sa takmer urazil: „Ale ja som naozaj chorý! Vážne som bol operovaný!“

Zopakoval som: „Ale ja nie preto od vás kúpim. Kúpim si od vás Notabene, pretože si zarábate prácou a pretože ste veľmi slušný, robíte to dobre,“ pochválil som ho.

Modrá bankovka v jeho ruke mu síce vyhladila zamračené obočie, no i tak odvrkol: „Naozaj som vážne chorý.“

Potom ešte raz poďakoval a trielil, ako mu len telo dovolilo, k ďalšiemu autu.  

Ešte ten istý večer som sa ocitol na parkovisku hypermarketu Tesco v Košiciach, čo priznávam, už vyzerá ako reklama, ale je to len zhoda náhod, ktorá nenadchla ani mňa, lebo tentoraz ma čakala ozajstná tortúra nakupovania, veď to poznáte, nie? Zaparkovali sme pri bočnom vchode. Hneď po vystúpení ku mne pristúpil zavalitý chlap a hrubým hlasom na mňa zahučal spoza chrbta: „Nemáte korunu? Treba mi na operáciu oka.“

Pozrel som na jeho filmársku rekvizitu – kus obväzu prelepený na oku. Ak mu krivdím, nech mi prepáči. Nejako som v tom momente nevedel, ako zareagovať, lebo naposledy, keď po mne niekto chcel iba tak moje peniaze bolo v mojom detstve, keď ma známy sídliskový cigán pred kinom obral o zážitok vidieť Ítiho. Šiel na miesto mňa a za peniaze mojich rodičov a ani ja, ani oni, to nepokladali za charitu. Tento mi, podobne ako vtedy ten zlodej, zastal aj priechod medzi autami. Zavrtel som záporne hlavou a opatrne ho obišiel. Moja priateľka zareagovala pohotovo: „Choďte predávať Notabene, tak sa dá zarobiť. Dnes sme dali päťdesiat korún predavačovi Notabene.“

Zamrmlal čosi našťastie nezrozumiteľné. Potom sa výhražne postavil do tesnej blízkosti nášho auta a nenávistným pohľadom sledoval celú našu dvestometrovú cestu až do vchodu hypermarketu. Očividne vo svojej nebetyčnej sprostote, slovo v obidvoch významoch, v nás chcel vzbudiť pocit strachu, že môže urobiť škodu na našom majetku, len čo zájdeme dnu. Aby sme si uvedomili, že aj on má moc a nabudúce mu dali, čo chce. V ten moment mi bolo naozaj ukradnuté, v akej tiesni sa nachádza, pretože vtedy to pre mňa bol obyčajný vydierač. Že to mal premyslené a nešlo len o nejaké emočné konanie pod vplyvom zúfalej situácie, svedčí aj fakt, že len čo sme zašli dnu, ja som sa vrátil na parkovisko a on už sa pohol inam bez toho, aby naozaj nejakú škodu spôsobil. Bola to taktika nátlaku.

Len náhoda chcela, aby som sa hneď druhý deň stretol s ďalším, tretím, prípadom žiadania o finančnú pomoc. Vo vychýrenej AIDE sme s kolegom z práce zašli na malý koláčik poobede. Pomedzi stoly sa motkalo malé cigánča a na prvý pohľad žobralo. Na naše prekvapenie, keď prišilo k nášmu stolu, nepopýtalo peniaze, ale ponúklo nám na predaj pohľadnicu za šesť korún. Kolega sa pozrel zblízka na ponúkaný tovar. Zjavne išlo o pohľadnice, ktoré sú za reklamým účelom voľne dostupné v každej druhej reštaurácii. Táto mala aj malú reklamu na stravovacie zariadenie v rohu fotografie interiéru.

„Mám od teba kúpiť pohľadnicu, čo si môžem pri vchode zobrať zadarmo?“ spýtal sa s úsmevom kolega.

„Kúúpte, ujo, prosím!“ žobronilo chlapča.

„Načo ti tie peniaze budú?“

„Na zmrzlinu!“ presvedčivo riekol malý.

Dávka naozaj stála práve šesť korún.

„Ja to od teba teda kúpim,“ povedal pobavene môj spoločník, „ale tu mi prídeš ukázať, že si si kúpil zmrzlinu.“

Cigánča horlivo súhlasilo, prevzalo mince výmenou za ukoristenú pohľadnicu a bežalo preč.

Za necelú minútku sme ho videli, ako stojí pri vchode, ruku natiahnutu najvyššie ako vie a snaživo natačajúc kornútok nám ukazoval, že splnil podmienku predaja. Potom celý rozradostnený utekal von z cukrárne.

Tri spôsoby, ako si zarábať peniaze: Poctivou a dobre vykonávanou prácou, obyčajným žobraním hraničiacim s vydieraním a zlodejstvom, a napokon veselé špekulantstvo s úprimným úmyslom zlepšiť si detstvo. Myslím, že nezištnosť je chiméra, ktorú nikto nenaplnil, lebo aj uznanie druhých, dobrý pocit z poskytnutia pomoci, vďaka iných ľudí, či utíšenie svedomia je len inou formou odmeny, teda zisku našej mysle za vykonaný skutok. To nič nemení na tom, že si vážim ľudí, ktorí venujú kopec peňazí na charitu a na pomoc iným a sám sa snažím čo najviac prispieť, pretože každý z nás môže urobiť chybu, nie každý dostal takú genetickú výbavu, aby sa vysporiadal so všetkými problémami, ktoré ho čakajú. No ako človek vedomý si ekonomických súvislostí radšej zaplatím za prácu ako spôsob výchovy, či podporím organizácie typu diecéznej charity v Prešove, ktorá pod podmienkou triezvosti zamestná bezdomovcov v ručnej umývarni áut. To všetko sú systémové zmeny, to všetko naozaj pomáha ľuďom na dne zaradiť sa späť do života – kapitalistického života. Akokoľvek kapitalizmus znie pejoratívne, ide len o odveké, a tuším aj biblické, naučiť loviť ryby, nie len nakŕmiť. Pretože darovaním peňazí ľuďom na dne ich dno prehlbujeme na úkor uspokojenia našej potreby pomáhať, a to je dosť sobecké.

Aby som nezabudol, vždy, keď stretnem hluchého, ktorý mi na stôl položí tri hračky kúpené niekde na benzínke s kartičkou a odporúčanou sumou, mám pocit, že ma pokladá za ľahkú korisť bez posledných zbytkov rozumu. Kam sa podeli ručné výrobky - výsledky ich práce, ktoré predávali ešte pred rokom? Keď k ich dôchodku pripočítam zisky z obchodovania, lebo nič iné už to nie je, tak nadobúdam pocit, že na nich s mojim kapitalistickým myslením nemám. Obzvlášť vtedy som si to pomyslel, keď som bol svedkom toho, že jeden z mojich známych sa s hluchým dohodol, že mu dá päťdesiatku, ale chce za ňu tú jeho kartičku s nápisom, že je naozaj hluchý, je v asociácii sluchovo postihnutých, a že teda chce tých päťdesiat korún. Nezaváhal ani minútu. Bomba kšeft.

Prečo nám to prispievanie na charitu títo ľudia takto sťažujú? Chceme byť dobrí, ale nie hlúpi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.


Už ste čítali?