reklama

Čo ešte chcem?

Dnes večer som sa viezol v aute domov z vernisáže michalovských výtvarníkov a rozmýšľal nad tým, prečo tento týždeň ešte nepribudol článok do môjho blogu. Obvykle mám na výber aj tri témy, dám preč nemastnú-neslanú a medzi dvoma sa rozhodnem pre tú, ktorá viac chytá za srdce alebo aspoň za myseľ. A od pondelka do dnes nič. To som nestretol nikoho zaujímavého? - pýtal som sa sám seba. Nič ma nešokovalo, neohúrilo, neprekvapilo alebo aspoň nezabolelo?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Vezmime to poporiadku. Čo som robil celé dni? Vymenil som pneumatiky na mojom žltom drakovi, ako nežne hovoríme seicentu v sporting úprave, mierne sme nestíhali s úlohami v práci, na obede som premýšľal nad prácou, po práci som premýšľal nad pneumatikami a na angličtine som premýšľal nad obedom. Včera sme si s priateľmi dali u Mc Donalda hamburger, ale aj tam všetko prebiehalo normálne. Fintu, že chcem viac šalátu už som si vyskúšal pred pol rokom. Vôbec ich to nešoklo, so širokým úsmevom odrapotali naučenú poučku o tom, že majú iba presne to, čo je v menu, a zakončili ju ultimátom, či si teda želám Big Mac taký aký je. Nie som ani Američan, aby som sa zabavil reklamáciou mierne pokrkvaného pohára na Coca-colu, ktorý mi dali. Nesedelo na ňom totiž veko, takže mohlo dôjsť k pošpineniu môjho oblečenia a psychickej újme, keby som s fľakom na rázporku nohavíc musel prejsť celým obchodným centrom Optima, chápete, nie? To by sme mali suma sumárum po odrátaní nákladov na právnika aspoň päťdesiat tisíc dolárov odškodeného. Ale teda nič.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

No a smutné je, že som nestretol zaujímavú osobnosť ani na tej spomínanej vernisáži. Netvrdím, že tam nebola, len sme asi nenašli spoločnú reč. Možno preto, že oni nerozumeli môjmu hodnoteniu diel (riadim sa totiž pocitom a nie teóriou „správnej techniky“ a „práve moderného štýlu“), a ja som nerozumel ich kritériám, na základe ktorých ocenili vystavené obrazy. Nijako na mňa nepôsobilo jedným ťahom maliarskou štetkou (takou tou primalexovou) máznuté repkové pole, alebo čo žlté to bolo, a nad ním zelené hory detských tvarov oddelené od zelenej oblohy iba jedným stupňom odtieňu. Ani názov Mexico a dovetok „ocenenie“ to nevylepšil. Iný umelec chcel tak dobre namaľovať portrét Adély Banášovej, mimochodom strašne originálny a nekomerčne umelecký nápad, že tak dlho zvýrazňoval jej typické črty, až vytvoril perfetkne podarenú karikatúru. O tom nebudem predsa písať, čo z toho máte?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som sa prehupol cez vrchol Dargova, pomyslel som si, že ma život tento týždeň vlastne ukrátil o pravidelný zaujímavý zážitok. Vždy ho dostanem, alebo mi aspoň niekto povie ten svoj. Týchto sedem dní sa všetci nudili a ja s nimi. To je nespravodlivé, nie? Alebo je to Tvoja chyba – ozvalo sa akoby zhora. Veď ja viem, mal som si nejaký nájsť, pri troche snahy by sa dalo všeličo zažiť, napríklad prejsť sa po Košickom Luníku IX s kamerou na krku.

Snažím sa písať každý týždeň aspoň jeden text a teraz ma takto zradíš, nič mi nehodíš pod nohy. Aj poleno by bodlo. Spomalil som pred Ďurďošíkom a podradil do kopca. Stlmil som diaľkové a pridal na dvojprúdovke za dedinou. V momente sa čosi zalesklo na ceste. Len tesne sa mi podarilo vyhnúť pri krajnici pohodenej lopate. Pod auto som to poleno zas nechcel – odkázal som v duchu nahor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak teda čo by si chcel? – vrátilo sa mi.

Spestrovať mojimi slovami ľuďom deň, ako som im sľúbil. Mám možno len pár čitateľov, ale všetkých si ich vážim. Napíšu mi názor, niekedy povzbudia, ale hlavne vnímajú moje myšlienky, sú poľom, kam sadím, zrkadlom, kde sa vidím. Vždy som túžil podeliť sa o nevšednosti s ostatnými, odovzdať, alebo skôr sprostredkovať im „správu“, ktorá ku mne prišla s nejakým posolstvom. To posolstvo v príbehu hľadám a píšem o ňom a Blog je presne to, čo chýbalo môjmu písaniu – médium. Vlastne sa mi konečne splnil jeden sen.

Mlčal.

Zamyslel som sa nad poslednou vetou a odrazu nevedel, prečo sa teda naháňam za štatistikou, ohlasmi, karmou a pravidelným prispievaním? Prečo sa stresujem myšlienkou, že ak týždeň nič nenapíšem, prestanú ma čítať? Veď blog nie je povinnosť, ale možnosť. Doteraz som nemohol publikovať, mal som iba pocity ľútosti nad textami do šuflíku. Teraz som bohatý, môžem si napísať čo chcem a kedy chcem, a tam na druhom konci blogu je pripojených pár ľudí, zvedavých a ochotných moje výplody lúskať. Veď to je úžasné, uznal som. Prepadla ma vlna optimizmu. S mojimi snami to nie je tak zlé. Vlastne sa mi ich splnilo oveľa viac, uvedomil som si. Žijem s úžasnou partnerkou, ktorá ma chápe, podporuje a ľúbi, mám prácu, ktorá ma baví, nejaké peniaze na moje hobby, každý deň venčím múdreho psíka, akého som vždy chcel, vlastním počítač do ruky, aby som na nič nezabudol a všetko si mohol poznamenať hneď, cez víkend chodím do prírody a nemusím ísť sám, som blízko mojich blízkych, denne stretám niekoľkých skvelých priateľov, ktorí ma počúvajú a pomôžu, ak som v núdzi, dokonca som si zadovážil aj monopoly, môj detský sen.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vpravo od auta prefrnkla tabuľa konca obce Košický Klečenov a mne bolo odrazu lepšie na duši. Veď sa mi už sa splnilo toľko snov! Detských i tých neskorších, a ďalšie sú na obzore. Pravda, nejde to len tak samo, ale keď len trošku chcem a niečo preto urobím, tak sa darí. No, čo cítim, keď sa nejaký vyplní? Len sa krátko poteším, škrtnem si ho v zozname snov a pozerám ďalej dopredu. Na ten nasledujúci. Kedy sa splní ďalší? Trošku nevďačné. Alebo málo šťastné? Čo ak to bol posledný splnený sen v mojom živote? Mal by som sa z neho vytešovať ako blázon, ako keby nič šťastnejšie sa mi už nemalo stať, veď sa ani nemusí. Mám nápad! Dnes vezmem do ruky ten poškrtaný zoznam splnených snov a poriadne si ho ešte raz prejdem. U každého sa poteším a poriadne si spomeniem na čas, keď nebol preškrtnutý, keď som po ňom túžil.

Schválne, koľko z tých vašich snov sa už splnilo vám? Naozaj iba toľko? Rátajte aj tie malé – že ste si kúpili TTO železnicu (akože pre syna), že sa vaše svetlo rozsviecuje na tliesknutie, do spálne ste zohnali rovnaké tapety ako mala vaša izba u starých rodičov, na stene vám visí olejomaľba humna za vašim domom, používate iba jeden univerzálny diaľkový ovládač, do mobilu ste si naprogramovali hudbu, pri ktorej ste sa zoznámili so svojou prvou láskou alebo že váš manžel skladá dosku na WC.

Vyhodil som blinker a opatrne zabočil na sídlisko Furča. Za chvíľu budem doma. V duchu som si pozorne prechádzal cez dlhý zoznam mojich malých i väčších splnených snov. Dobré skóre, celkom fajn sa mám. Zrazu som si nevdojak predstavil pána Boha, ako sedí tam kdesi hore, hlavu v dlaniach a nešťastne ňou krúti: „Človeče, čo ešte chceš?“

Prepáč. Ďakujem.

Filip Klička

Filip Klička

Bloger 
  • Počet článkov:  80
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Má 37 rokov, je konateľom spoločnosti Wynergie, s.r.o., zameranej na služby online marketingu. Keď nepíše, venuje sa fotografii a turistike. Zoznam autorových rubrík:  Príbehy o násPsí hlas do neba nejdeVážne sa nedáFoto a videoTelcoFikcie

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu