Prešiel som chronosférou

Autor: Filip Klička | 28.4.2005 o 20:30 | Karma článku: 9,24 | Prečítané:  2168x

Keď ma rozbolel môj už dosť dlho deravý zub, netušil som, že je to začiatok mojej cesty časom. V detstve som prečítal zopár kníh o tejto problematike, takže sa pokladám za celkom zdatného chrononauta. Pri ceste do iného času nesmiem ovplyvniť žiadnu situáciu, zmeniť dej ani myslenie ľudí, nesmiem si odtiaľ nič zobrať. To všetko by mohlo poškodiť časový sled a zmenil by som svoju prítomnosť, do ktorej sa vraciam. Alebo by som sa už nevrátil nikdy. Zahryzol som s chuťou do pizze a mojou sánkou preletel žeravý klinec, musím k zubárovi!

Lenže ja som v Košiciach iba krátko, zubára ešte nemám. Musím si nejakého nájsť. Najlepšie je využiť dobré referencie, lebo priznám sa, mal som strach z toho, že natrafím na nejakého Frankensteina, ktorý zneužije moju bezbrannosť v kresle, zafixuje otvorené ústa vzpriečenou zubnou vŕtačkou, a so stareckým úsmevom, nedbajúc moje nemé protesty, vytrhne všetky zuby s kazmi. S tými sa už aj tak nedá nič robiť!

Nie!

Nie, povedal aj môj boľavý zub. Chcem pekne konzultovať každý krok, obzerať si medzivýsledky zrkadlom, chcem sa objednávať ako zákazník. Chcem, aby jeho vŕtačka mala viac otáčok ako môj harddisk, kreslo nech pripomína startrek a som ochotný zaplatiť aj za to, že sa po piatich návštevách z prednášok naučím miešať zubnú výplň. Zaplatiť? Jasné, ja chcem kapitalistického zubára. Od známeho som dostal zaujímavý tip: Tridsaťpäťročná zubárka, ktorá má vo svojom veku už dorbých pár skúseností, ale ešte je dostatočne mladá na to, aby sledovala najnovšie zubárske trendy. Je milá a objednaných berie na čas. Že vraj je aj sexi. Neviem síce, kto stíha popri mukách vŕtačky, nekompromisne sa derúcej ku koreňu zuba, ešte pozerať niekomu do výstrihu, ale budiž. Ste zvedaví, ako vyzerala? Aj ja. Až doteraz, pretože mi otvorila sestrička, ktorá mala so svojou korpulentnou postavou a fúzikmi pod nosom do slova sexi asi tak ďaleko, ako spotený traktorista. Krátko prezrela moju kartičku poistenca a rezolútne prehlásila: „Vy ste Apollo a s tou nemáme zmluvu. A kvôli jednému pacientovi ani žiadnu uzatvárať nebudeme.“

Čo? Neberiete kozmonautov?

A my všetci nadávame na Zajaca. Troch zajacov na nich! Jedného by som hodil hneď do tých dverí – na upokojenie. Druhý by im priškrtil bodové hodnoty za výkon, aby chceli viac pacientov a tretí by im mohol sprísniť normy na vybavenie, aby mali viac výdavkov a museli zvýšiť príjmovú stranu. A keď už tak ťahám tých zajacov z klobúka, tak by som ešte počaroval doktorov, aby konečne začali chápať princípy trhového hospodárstva. Lebo inak by to skončilo tak, že by im ostal ten istý počet pacientov, akurát by všetci dvadsiati museli zacvakať nové kreslá a vŕtačky. Plomba by stála päť tisíc a vzniklo by kopec nebankových finančných inštitúcií, ktoré by poskytovali dentálne pôžičky - hotovosť na ruku. Ak nezaplatíte na čas, pár holohlavých vám tie zaplombované zuby vyrazí.

Potrebujem zubára. Na druhý pokus som zvolil metódu brutal force. Z informačnej služby som si nechal poslať email so zoznamom všetkých zubných ordinácií v Košiciach. Dostal som rovno päť emailov, každý za štyri päťdesiat, či koľko, aj s upozornením vopred, či som si vedomý týchto strašlivých poplatkov. Začala telefonická show. Bohužiaľ, kozmonautov nebrali nikde. Zdá sa, že nedokonalosť trhu bude tkvieť aj v niečom inom. Dobre teda, vytočil som informačnú linku mojej zdravotne poisťovne a dal im na výber – zubára alebo smrť, teda pardón, môj odchod ku konkurencii. Reagovali promptne, dostal som štyri mená a k nim  štyri adresy. Ktorého si vybrať? Po mojich skúsenostiach som prehodnotil pôvodné kritériá a zvolil som si ordináciu, ktorá sa nachádzala najbližšie. Nech sa sám pred sebou nevyhováram, že nemôžem ísť k zubárovi, lebo je ďaleko.

S odstupom pár dní sa zdá, že moje cestovanie v čase predikovali už spomínané časové anomálie, keď miestami zapraskal vzduch a ja som sa na pár sekúnd ocital pred rokom 1989, kedy bol pacient trpená súčasť zdravotníctva definovaná slovným spojením „Ďalší prosím“. No a teraz, kráčajúc do ošarpanej budovy som sa blížil k okamihu, po ktorom túžia vedci aj spisovatelia. Snáď len historici vedia, že netrafiť sa v čase môže byť pekná mizéria. Nepatrím medzi nich a tak ma napĺňalo vzrušenie, mal som stiahnutý žalúdok. Kabína, v ktorej sa stroj času nachádzal, vyzerala celkom obyčajne. Biele odreté dvere s guľou a nápisom NEKLOPAŤ. Asi to vytvára nežiadúce vibrácie. Na stenách viseli plagáty s ručným, fixkou písaným textom, aby si pacient zvykal na obrazy minulosti, ktoré uvidí. Už vtedy som tušil, že sa stane čosi veľké, ale až dnes, ó aké premenlivé slovo teraz, môžem vypovedať o dokonalosti chronocesty.

Z dverí vyšla asistentka oblečená do dobového kostýmu – svetlomodrého plášťa. V jej zachmúrenej tvári sa odrážala sila chronosféry, ktorej je svedkom každý deň, sila prekonávania časopriestoru. Pozrela na čakajúcich a fľochla prísne na mňa. Pochopil som, tu sa veľa nehovorí. Z ordinácie, pardón kabíny, ma ovanul pach starých čias. Podišiel som ku nej a do ruky jej vložil moju zubnú kartu a preukaz kozmonauta. Priestor sa vlnil a všetko sa mi rozmazávalo. Chrononauti musia mať v poriadku zuby, preto tá karta, určite. Pri pohľade na kartičku prevrátila oči, ďalší chrononaut s nesprávnym logom. Poznamenala ešte čosi o tom, že toto tu chýbalo, dokelu. Moje videnie sa sfarbilo na červeno. Cítil som zlosť, ale to určite spôsobil dotyk dejín. Myslím si, že to bol dobrý nápad zamestnať ako obsluhu stroja času niekoho z minulosti. Taký človek vie, čo vás čaká.

Z diaľky ku mne doľahlo buchnutie dverí. Nepamätám sa, ako som sa ocitol opäť na lavičke čakajúcich. Vrelo to vo mne. Spoza steny sa ozýval nárek tých, čo nezvládli cestu a zvuk vysokých otáčok časostroja. Potom všetko utíchlo a uslzená vyčerpaná štyridsiatnička opustila kabínu. Nemal som odvahu sa nič pýtať, pery mi stŕpli a chodba sa otáčala ako na retiazkovom kolotoči - ten pach minulosti strašne ťažil. Obsluhovať stroj času musí byť veľmi zložité. Po poslednej cestovateľke ho totiž pripravovali ešte hodinu a pol, aby mohol prijať mňa. Neviem si tú náročnosť ani predstaviť. Prebiehali mnou zvláštne pocity - nevedel som, do čoho idem, no ako keby sa to už niekedy stalo. Cítil som čas, chcel som ho dobehnúť - tentoraz konečne a naozaj, nie ako v práci, keď nestíham. Pani z roku 1980 ma vpustila dnu. Jej kolegyňa, predošlý ročník, v prestrojení zubnej doktorky, mi ukázala kreslo. Aj to bolo z ich doby. Asi kvôli tomu, aby nenarúšali dejiny a tým nepoškodili terajšiu súčasnosť. Profesionáli! Zapadol som do otrhaného čalúnenia a čakal. Všade naokolo sa váľali kusy minulosti. Predstavujem si, že keď vás chronosféra pohltí a vy miznete, matéria, z ktorej sa skladá, strieka naokolo a necháva tam stopy, prelnutia z inej doby. Tu sa očividne cestovalo do osemdesiatych rokov. Bukasové skrinky s odretými rohmi, zubársky pult s obrovskými, kontrolkami prekrytými záslepkami z umelej hmoty, pastelkami maľovaný prierez zuba, otáčacia stolička s koženým, prinízko umiestneným operadlom, hliníkové rúčky na rozoschnutých drevených oknách.

Keď prvý raz zaznel ten zvuk, do očí mi zažiarilo ostré svetlo, stisol som viečka a otvoril ústa, aby mohlo hrdlo kričať, no nešlo to! Namiesto toho zapraskal vzduch, opierka hlavy povolila a ticho preťala veta: „Vypláchneme“.

Opatrene som otvoril oči. Neuveriteľné!  Som v minulosti. Nechcelo sa mi veriť, ale všetko bolo tak neporušené ako vtedy.  Staré, na niekoľkých miestach vyduté linoleum, luster v podobe sklenenej gule, doktorka nemala gumové rukavice, na staručkej plechovej kartotéke v rohu sa nedali zatvoriť dva šuflíky, za stolom som zahliadol portrét Gustáva a nikde nebol počítač. Osemdesiate roky do morku kosti, všetko sedí! Sestrička mi podala opláchnutý sklenený pohár, aby sme vypláchli. Hlasy zneli duto. Doktorka prehlásila, že buď pôjde von zub alebo koreň. Mumlal som čosi o tom, že si ho chcem ešte nechať. Smiali sa. Vraj, oni vedia. No potom si to predsa len rozmysleli. Zvuk sa rozozvučal zasa a ja som akoby strácal vedomie. Nevadí, veď predsa práve som pokoril čas, dostal som sa do minulosti. Dokonca sa v nej dalo účinkovať, konať. Miestami ma opantával pocit strachu, že sa nevrátim.

Vypláchneme.

Vraj je výplň suchá, poznamenala doktorka a naládovala mi ju kamsi dovnútra. Pracovali rýchlo. Neviem, aký to má pri cestovaní časom zmysel? Dokonale silno som cítil každú sekundu tých čias každú bolesť.

Z minulosti ma vracali späť len krátke záblesky okamihov, ako keď sa ma opýtala: „V akej ste poisťovni?“

„Poisťovni?“ v hlave som mal prázdno tých čias.

„Lebo s Apollom mám nízky limit.“

„Nepreplatia cestu časom?“ miešali sa mi doby.

„Nie, zmeňte si ju,“ znela jasná inštrukcia. Nechcel som počúvnuť, ale v tej dobe som musel.

„Dobre, hneď to urobím,“ váhavo odpovedali moje ústa. Nebol som si istý, v ktorom sme čase.

No veta „Hneď to aj tak neurobíte, lebo musíte počkať do konca roku.“ ma jednoznačne vrátila do minulosti. Všetko je tak, ako má byť, pravá socialistická byrokracia.

Zahryzneme.

Netlačí? Tlačí. Doktorka mi zbrúsila prečnievajúcu výplň. No tretie „tlačí“ mi už proste neuverila, asi na to nebol v tom čase čas. Trikrát a dosť, ozvala sa prítomnosť. Do úst mi striekli vzduch. Chronsoféra prasklala, cez okno som videl nové Punto, súčasnosť zmenšovala kruh. Asi sa vraciam. Zahmlilo sa mi pred očami. Svetlo zhaslo, a pultík s nástrojmi sa odsunul. Súčasnosť obkolesila kreslo. Obsluha stála dnes, a do mojich osemdesiatych rokov mi podávala staré, modré a doškrabané, umelohmotné zrkadlo z pridruženej výroby, aby som sa pozrel na výsledok práce. Čin kapitalistický, nástroj socialistický. Prelínanie dôb. Dúfam, že je všetko v poriadku a vrátim sa, blesklo mi mysľou. Pokýval som súhlasne hlavou a chronosféra ma s praskotom pohltila a ... zmizla. 

Tristodvadsať korún, zaznelo do  ticha. Účet – som v správnej dobe, oddýchol som si. Za služby sa platí.

„A musíte ísť na rontgen,“ ozvala sa zubárka. Dobre.

Vypísali mi bloček, a  ja som sa stále zadúšal myšlienkou, že som práve cestoval časom a to vlastne len za tri stovky. Cítil som otupenie, ale radosť, že som cestu absolvoval. Overil som si sumu.

„Tristodvadsať!“ povedala prísne tá v kostýme sestričky a vysvetlila: „To je za výplň do zubu.“

Podávala mi príjmový doklad. Svet sa krútil, ja som zaplatil. Doktora medzitým pozrela do svojich zmlúv. Po štvrťhodine zistila, že zmluva s mojou kozmickou spoločnosťou, teda pardón poisťovňou, jej už vypršala a tak mi aj vrátila zubnú kartu s vetou: „Aj tak vás už nebudem ošetrovať.“

Čo? Už nikdy nepocestujem časom? Už nikdy neokúsim osemdesiate roky? Už nikdy nezaplatím v súčasnom kapitalizme za práce vykonané v socialistickej minulosti? Hrozné, tak to bolo prvý raz aj naposledy, čo som cestoval. Bolo mi ľúto. Skôr, ako sa za mnou zabuchli dvere kabíny so strojom času, odrazu sa ozval silný praskot a šum, okolo doktorky sa znova vytvorila chronosféra, jej šaty zostarli a ona povedala: „Ten rontgen mi ale prineste, chcem vidieť, že ako ďaleko  som bola od nervu a ako to vlastne vyzerá pod tou výplňou.“

Dvere buchli.

Teraz nemám zubára, mám nedokončený zub, som rok rukojemníkom zlej poisťovne, ktorá mi nedokáže poradiť ani správneho lekára a vlastne ma už nikto nechce. Možno už ani nechcem cestovať časom. Hrozne to bolí, keď trafíte zlú dobu. A v mojej prítomnosti mi stále ešte ostala jedna kapitalistická možnosť: Zvoliť si slobodne môjho budúceho zubára a zacvakať za všetko plnú cenu. Výhrou je to, že poskytovateľ služby bude rešpektovať môj čas, zuby mi opraví kvalitne a na všetko budem mať pravú kapitalistickú záruku. 

V podstate je všetko v poriadku, trápi ma iba jediná vec. Porušil som zákony cestovania v čase, predsa len som si čosi odtiaľ odniesol – výplň v mojom zube. Je mojim tajomstvom a zároveň jediným dôkazom mojej chronocesty.  No je asi aj dôkazom toho, že predmety z minulosti nemajú potrebnú kontinuitu bytia, a že sa vplyvom aj prekonaného úseku časovej osi menia ich vlastnosti - ešte ten istý večer sa totiž začala droliť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Návštevníci u sv. Michala a spev Moniky (týždeň podľa Schutza)

Z radu kajúcnikov je exštátna tajomníčka zrejme vôbec najvýbušnejší materiál.


Už ste čítali?