Má 37 rokov, je konateľom spoločnosti Wynergie, s.r.o., zameranej na služby online marketingu. Keď nepíše, venuje sa fotografii a turistike. Zoznam autorových rubrík: Príbehy o nás, Psí hlas do neba nejde, Vážne sa nedá, Foto a video, Telco, Fikcie
Povedľa tej ozónovej niekto navŕtal poriadnu džuru do neba. Teraz ňou padajú na zem Adamovia a Evy a v hnevu na nespravodlivosť likvidujú všetko dookola. Adam kope do psov a Eva vytrháva malé stromčeky zo záhrady. Na obrovskom platane opodiaľ sa smeje had - nie len že platan nevytrhnú, ale ani naň nevylezú tí úbožiaci. Padli do reality a teraz dajú okúsiť všetkým slabším, že im sa to stať nemalo!
Snáď to bola hmla, ktorá ho odpútala od hmoty tohto sveta. Sedel na Vozke, obrovskom kameni na jednej z jeseníckych hôr a nevidel ani na meter. Biele mlieko bolo schopné pohltiť dlaň natiahnutej ruky a prítomnosťou bol iba kus kameňa, ktorý rezal do stehna. Myšlienky sa pekne usalašili v hmotnej prázdnote okolo neho. Aj čas si zobral voľno.
Rád by som Vás pozval na výstavu O živote a diele Jaroslav Seiferta, ktorú organizuje Miestny klub Českého spolku a ktorá bude doprevádzaná mojou malou výstavou fotografií s názvom Emócie (inšpirované poéziou Jaroslava Seiferta a doplnené z môjho vlastného cyklu Emócie). Výstava bude sprístupnená od 5. júna do 30 júna v priestoroch Zemplínskej knižnice Gorazda Zvonického v Michalovciach. V mojej časti výstavy okrem fotografií, ktoré ste mohli vidieť aj tu na blogu, si budete môcť prezrieť aj celkom nové snímky, nafotené špeciálne pre túto príležitosť. Vernisáž sa bude konať 4.6. o 16:00, teda štvrtého o švrtej.
Na základe príspevku o brutálnom týraní mačky, ktorý bol odvysielaný v TV Markíza 26.2.2007 (v hlavných správach) žiadajú Monika Bosáková a Katarína Poláková o dôsledné prešetrenie tohto trestného činu. Niekoľko pravdepodobne starších detí mačku uviazali, poliali liehom a podpálili, pričom si vec nakrútili na mobilný telefón a video zverejnili na internete. Je dôležité, aby spoločnosť dala takejto otrasnosti jednoznačnú a verejnú červenú.
Prní sníh umlčel všechny zvuky, rozlehlo se ticho. Jen večerní lampa učí stromy stínem kreslit do čerstvého klidu.
Nové technológie sa snažia vmestnať prírodné živly do svojej siete jednotiek a núl, pocity sú rozkúskované, zem sa skladá z pixelov, oheň horí v ráme a voda je digitálna.
S priateľkou len veľmi neradi plytváme jedlom. Ak už sa aj stane, že jedlo je staršie, náš pes, takmerčierna (o tom inokedy) fenka pudlíka Alex, oschnutou šunkou či plátkovym syrom nepohrdne. No väčšinou kúpime len toľko, čo zjeme, veď boží dar a rodinný rozpočet, však? V piatok som si objednal donášku a horu cestovín s kuracím mäsom a smotanou som nedojedol. Nevadí, dorazím v nedeľu. Keď sa vrátime od rodičov, vždy vyhladneme. No nesmel by som bielu prepravnú krabičku zabudnúť uložiť do chladničky.
Tak takto by nejako začínala psia legenda, štekaná z pokolenia na pokolenie. Niekoľko hodín rozprávania by sa legenda venovala tomu, ako sa pes šťastne a bezstarostne preháňal hore a dolu vo svojom trávovoloptičkovom raji a lovil nekonečne dlho skackajúcu (zázračnú) loptičku. To teraz preskočíme a dostaneme sa tak k prvému vážnemu zvratu v deji:
Ľudia sú nenažratí a tak si Ježiško, po zaplatení účtu za doručenie všetkých tých listov so zoznamami darčekov (alebo ste snáď platili poštovné?), zosumarizoval tie nekonečné zoznamy deťom i dospelým nedostupných vecí, a povedal si, že tento rok bude musieť začať rozdávať dary už v novembri, lebo inak to nestihne.
V sobotu sme sedeli s priateľkou a rodičmi u večere. Milujeme vyprážaný karfiol (takmer všetci) a keď je k nemu ešte aj kyslá smotana s uhorkami, tak ja osobne pokukujem po tanieroch ostatných, lebo ak by náhodou niekto nevládal, tak len čo to povie, už nebude mať zmysel brať tie slová preč. Jeho jedlo sa stane mojím. Tento krát sme však mali iba karfiol, zemiaky s maslom a obsluhu hore bez.
Popieram všetky vypovedané i nevypovedané obvinenia, že nepíšem preto, že už som vypísaný alebo na to kašlem alebo sa bojím kritiky, či iné ďalšie slabosti, z ktorých samozrejme nejaké občas aj mám. Bez chyby sú len asi štyria diskutéri z blogov ;) Som človek, ktorý má veľa záujmov a venuje sa najviac tomu, o čom si myslí, že má momentálne najvyšší zmysel. Z hľadiska hodnôt, ale i sebarealizácie a zábavy. Preto som nejaký čas sa viac ako intenzívne venoval projektu havino.net a za pol roka naozajstnej makačky (pozývam vás na minioslavu) sme ho s tímom podobne postihnutých ľudí dostali do stavu, kedy ide o web akceptovaný na slovenskom internete, web, ktorý pri hľadaní informácií o psoch pomocou google.com už akosi nejde vynechať. A verím, že aj web, ktorý pomáha zmeniť myslenie ľudí. No a teraz sa zasa trochu vrátim na blog. Nejaké námety budem čerpať z doby, keď som zážitky a postrehy nestihol spisovať a niečo bude aj aktuálne. Dosť sľubov (veď som chcel iba predísť otázkam), lebo si zo zábavy urobím task a koho to má potom baviť, že?
Na jednom z diskusných fór dlhoročná aktivistka v oblasti psích útulkov opísala, ako sa často stretáva s majiteľmi psov, ktorí sa sťažujú na to, že boli chovateľmi pri kúpe šteniatka oklamaní. Zatajil im vraj predkus, zlý tvar lebky, či inú telesnú alebo zdravotnú vadu psa. Okamžite sa strhla príspevková bitva, v ktorej sa chovatelia bránili, že je to vina kupujúcich.
Základné právo kapitalistického zákazníka je zmena. Z množstva konkurencie si môžeme vybrať najlacnejšiu, či najbližšiu, alebo aj najpohodlnejšiu. Prípadne tú, ktorú prevádzkuje brat. Dovolím si tvrdiť, že mnohí z nás túto možnosť nevyužíva, lebo naša samoobsluha je síce plná protivných dám, striehnucich na všetkých návštevníkov ako na zlodejov, ktorí sa maskujú za zákazníkov, ale táto oáza predrevolučnej atmosféry je jednoducho po ceste a najbližší bod nákupu sa nachádza nie len ďaleko, ale ešte je aj nápadne rovnaký. Tak aký výber, že? No ale v sobotu mi zamestnanci košickej reštaurácie dokázali, že sa dokážu zbaviť zákazníka behom necelej hodinky.
Dnes som čakal v rade na pošte. To nie je nič neobvyklé. Pošta sa rozhodla zavesiť na stenu takmerveľkoplošné obrazovky, snáď aby skrátili ľuďom čakanie. To tiež nie je neobvyklé, vlastne celkom dobrý nápad. Bežia tam síce iba reklamy, ale pošta si zarobí. No a my možno budeme čakať čím ďalej tým viac...
Som z generácie, ktorej sa pri slove sieť už neasociuje Hemmingwayov rybár. Ja si predstavím komunikáciu. Vzduchom, kovom, svetlom a zvukom. A som z generácie, ktorej sa pri slove telekomunikačná sieť neasociuje pavučina s pár uzlami a viac ako veľa aparátmi. Siete novej generácie si hladko zotierajú nie len rozdiel medzi hlasom a dátami, ale aj medzi koncovými zariadeniami, nech už sa pod tým skrýva čo chce. Pojmy teraz menia významy. Čo tam po Šimonovej sieti, ale veď napríklad mikrovlnka nie je tak stará, aby už nebola mikrovlnkou. Siete spoja, čo si zaželáte. - počítače, telefóny, faxy, televízory a, ako výplod nudiacich sa marketingárom trpiacich hrozbou výpovede, aj chladničky. Spoja nás, nech sme kdekoľvek a robíme čokoľvek.
ale nenechať to nevysvetlené. Prvý dôvod skončiť je celkom prozaický. Nedostatok času. Nie sám o sebe, lebo množstvo času je len výsledkom porovnania priorít jednotlivých aktivít vo vašom živote, takže skôr nedostatočné množstvo času venovaného posledného pol roka adminovaniu blogov.
Mám perfektnú pamäť na tváre, celkom slušnú na ich príbehy, mizernú na mená a kde som toho človeka stretol neviem ani keď ma zabijete. A tak občas odhodlane, ako starého známeho, zdravím v obchode chlapíka, čo so mnou cestuje stále tou istou električkou, v meste predavačku, či upratovačku. Väčšinou sú prekvapení, zmätení a niektorí zjavne lovia v pamäti, čo som zač. Tak im treba, prečo len ja?
Na stránke www.havino.net bol zverejnený krátky prehľad o tom, koľko, kde a za akých podmienok zaplatíte daň za svojho psa, alebo ako hovorí politická strana Vpred, ktorá presadzuje jej zrušenie, daň za priateľstvo s nemou tvárou. Ešte pri prvom odstavci som si myslel, že ide len o to, že niektoré mestá sú viac nenásytné ako iné a že niektoré robia pre psíčkarov viac ako iné, čo ale spolu nekoreluje. No po poslednom odstavci, kde sa porovnáva daň za psa v Prešove a v časti Bratislava, staré mesto, už som naozaj nevydržal nekomentovať tragikomickosť situácie.
Čakala na ten deň každý rok. Sneh ešte stále ostával na zemi, došliapaný a hnedý. Zima si tu stále ticho a studeno kraľovala, keď zrazu bolo čosi inak. Stála na balkóne a pozorne načúvala. Natŕčala malé uško. Niekoľkomesačné ticho, znásobené mäkkou prikrývkou, sa odrazu rozozvučalo. Ako keď dirigent mávne paličkou na orchester. Stromy bez listov zaštebotali, na strechách klopkali malé našuchorené kôpky peria, ktoré si navzájom oznamovali svoj príchod. Všade sa to hmýrilo vtákmi, krikom, poskakovaním, medzi mrakmi šantili kŕdle.
V rámci môjho tajného projektu, ako to Marianna V. nazvala, som urobil interview s adminkou Varjanovou a musím povedať, že som sa dobre zabával pri vtipných odpovediach blogerky, podnikateľky a psíčkarky. Takže, ak nech sa páči za hrsť príjemného čítania! :) Marianna, dík!
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Aktér vojny v polícii si odpykáva päťročný trest.
Ako sa mení význam 9. mája?
Čínska automobilka len rozbieha expanziu.
Skoré závery znepokojujú odborníkov.
