Psa som chcel, odkedy sa pamätám. Každé narodeniny a Vianoce som sa snažil obmäkčiť našich srdcervúcimi prosbami, doprevádzanými sadou sľubov zodpovednosti. Áno, viem, že to je hlavne venčiť štyri hodiny denne, vstávať o šiestej ráno, zbaviť sa všetkých ostatných záľub a priateľov. Tejto propagande zo strany môjho otca som naletel. Posledný klinec do truhly môjho prehovárania vždy znel: „Pes v byte je týranie! Čo tu bude celý deň sám robiť?“
No roky išli a moje metódy sa stávali rafinovanejšími. Rozložil som protivníka na dve strany a získal mamu ako spojenca. Aj ona mala rada psov, aj keď predstava psích chlpov po celom byte znamenala riadny oriešok. Ale veď pes bude len na chodbe. Ha-ha.
A tak keď som mal desať a môj otec bol zrovna na týždňovej služobke, získal som svojho prvého psa. Malá boxerka sa volala Eny a nevyzerala ako boxerka. Uznávam, poza chrbát hlavy rodiny to bol trochu risk, ale keďže všetko malé je aj milé, očakával som, že nežný psí ňufáčik opretý o otcovu papuču musí zvíťaziť nad argumentom „týrania“ a zmierni šok po návrate. Pravda, keby prvým dojmom bola ponožkou prenikajúca žltkastá tekutina, týraný v byte by som bol asi ja. Nič také sa však nekonalo. Eny prvú noc kňučala na celú bytovku a premaľovala koberec na hnedo. Hneď druhý deň sme naklusali k veterinárovi. Ani nás nevzal dnu. Medzi futrami dverí nám sucho oznámil: „Ak sa to dá, hneď choďte toho psa vrátiť! Len takto na pohľad vidím, že má prepadnutý hrudník, skoliózu a krivé predné laby. Oklamali Vás.“ Obchodne nás, ale citovo mňa. Nádeje spľasli, mama nemala chuť druhý raz nabrať odvahu privítať otca s jedným mláďaťom v byte navyše, a už vôbec nemala chuť najbližší týždeň niekde zháňať ďalšieho psa.
Roky išli ďalej a ja som prestal žiadať nemožné. Na moje sedemnáste narodeniny ma moja mama prekvapila: „Hádaj, čo ti chcem kúpiť! Budem odpovedať iba áno a nie.“
Po hodine hádania som mal v hlave predstavu bizardného robota pokrytého kožušinou s diaľkovým ovládaním a idúceho na baterky. Po krátkom vyjasnení neprítomnosti bateriek som síce ešte skúšal solárne napájanie, ale ani tamadiaľ cesta neviedla. Nechápal som, prečo sa budú dať ovládať len niektoré funkcie a iné si bude robiť robot sám. To je doba! Nakoniec mi došlo, o čo tu ide. Sen mojich detských liet sa mi ponúkal na striebornom podnose. Ejha, ale kto bude vstávať o šiestej a čo ak mi prekúsne káble od počítača? A vôbec, čo s ním bude, keď pôjdem na výšku? Kvalitná propaganda a aj výchova k zodpovednosti ma doviedli k mamou nepochopenému „nie, díky, vážim si ponuky.“ Vysvetlili sme si to a na moment sa mi zdalo, že je viac sklamaná ako ja, ale môj egocentrizmus to pripísal tomu, že som jej prekazil možnosť splniť mi sen.
V treťom ročníku mojej vysokej mama odišla do dôchodku. Ani sa presne nepamätám, v ktorej z našich cvoknutých debát, ktoré sme viedli, si naše mysle spomenuli na to, že sme tu kedysi chceli mať psa. A zazdalo sa nám to ako bezva nápad. Ako napokon skoro všetko ten večer. Plní nadšenia, že trošku podráždime domnelého šéfa svorky ďalším bláznivým nápadom, sme úplne vážne predniesli našu požiadavku: Chceme psa. Ako pištolník v dueli stojaci na konci verandy saloonu som vyčkával, kedy otec tasí to svoje „týranie“ a ja vystrelím: „Mama bude teraz celý čas doma, bude to jej pes!“. Veľký cowboy namiesto strieľania len prikývol a povedal: „Dobre,“ a nám odkvacli sánky. Mama tomu ešte celý mesiac strávený vyhľadávaním inzerátov neverila. Myslím, že zlom nastal v okamihu, keď otec pristavil zaparkované auto pri vchode, aby nás odviezol do Paty pri Galante (cez celú republiku bez jediného otráveného slova!), aby sme si mohli kúpiť práve tú farbu a rozmer, ktorý sme si vysnívali: Stredný aprikotový (po našom marhuľový) pudel. Jedno z najinteligentnejších plemien, ktorého jedinci sú verní a prítulní spoločníci, striedajúci temperament pri vychádzke a leňošenie v byte, so srsťou typu ovečka, čo znamenalo, že za rok nepustí jediný chlp! Tak aspoň sľubovali v psom atlase. Keby aj náhodou nie, pes bude môcť len do chodby a do kuchyne! Ha háááá!
Za ten mesiac sme zrazu v našej spoločnosti objavili ľudí so psami. Ako keď si kúpite toyotu a všade zrazu jazdia samé toyoty. Usúdili sme ale, že sú to v podstate cvoci. Bozkajú svojich psov. Dokonca na ňufák! Nechajú si od nich poskákať čisté oblečenie, v polovici jedla ich pohladia bez umytia rúk a neosprchujú im všetky packy vo vani, keď prídu zvonku. Predstavte si, že niektorí nám rozprávali, ako im ich psy lezú do postele! Fúúj.
Pri kúpe sme pred uškruňajúcou sa majiteľkou chovu vykonali knižkové testy. Tlieskali sme na psov, hádzali kľúče na zem a pozorovali ich reakciu. Mali byť pozorné, zvedavé a nebáť sa. Kašľali na nás. Osem malých pudlíčat pripomínajúcich zle namotané klbko marhuľovej vlny s hlavou, sa po miestnosti motalo po chaotických dráhach a vyznačovali ich malými bobkami. Nechali sme si ukázať aj matku. Tiež to bol aprikotový pudel! Všetko bolo v naprostom poriadku. Aspoň pre nás. Skoro celú hodinu sme si vyberali jednu z troch feniek. Voľba padla na tú, čo mala najviac značiek v našej oblasti. Smradľavé klbko mama uložila do malej krabice, transportného pelešteka vystlatého handrami, a naložili do auta. Už keď sme chceli odštartovať, dobehla k nám ešte raz majiteľka a vymenila nášho psíka za fenku, a s lakonickým: „chceli ste dievča,“ zabuchla dvere. Dobre sme si vybrali!
Terri, meno som vymyslel ja, sa u nás zabývala okamžite. Len čo sa odnaučila robiť mláčky, dobyla postupne metódou stále častejších výnimiek najskôr všetky ostatné miestnosti v byte a potom presvedčila svorku, že miesto má aj na gauči, lebo zo zeme sa zle pozerá telka a nakoniec skončila v posteli. Všetkých! Aby sa nepovedalo, tak sa naučila aj zopár povelov. Najobľúbenejší bol štekni!, normálne sme nestačili ho tak rýchlo vydávať, ako krásne štekala. Aj susedom sa to muselo páčiť, lebo nám to spomínali. Naučil som ju to preto, lebo v knižke písali, že keď zvládneme štekni, zvládneme aj ticho. Zvládli sme, ale po pol roku besného štekania na čokoľvek. Vo svorke nastala aj schizofrénia pánov. Venoval som sa psíkovi totiž každú voľnú chvíľu, takže cez víkendy som bol pánom ja a cez týždeň, keď som pobýval na internáte, bola pánom mama. Chcela psa viac ako ja, to som vtedy už pochopil.
Užíval som si mať psíka! Jediné, čo sme za šesť mesiacov nezvládali, bola váha. Psík síce rástol ale bol chudší a chudší. Chodili sme k veterinárovi a prvých pár mesiacov dostávali odpovede typu: „Keď ste chceli psa, čo veľa žerie, mali ste si kúpiť dogu!“ alebo „Pudlíky nikdy veľa nejedia a obzvlášť, keď sú smutní.“ Ja som si začal zháňať šaškovský oblek, aby som našu smutnú princeznú rozveselil a mama prešla na kŕmenie husí, ako to videla u starých rodičov. No Terri chradla a pridávalo sa aj zvracanie. Nepomáhalo pchanie potravy do hltanu, ochucovanie, odmeny za dojedenie misky, prídavky všelijakých pamlskov či doplnkov stravy a ani „veselé“ cvičenie. Psík slabol a ja som navrhol vymeniť veterinára. Tento mal povesť občas protivného, no najlepšieho veterinára v okrese. Keď sme mu popísali celú anamnézu, jednoznačne prehlásil: „Operácia. Musím vidieť, v čom je problém.“ Nechali sme si poradiť. Na psíkovi nám tak záležalo, že sme sa vnútili dovnútra na asistenciu. Súhlasil, a ja som dokonca strihal nite, ktorými zašíval abnormálny obsah malého telíčka. Zistil totiž, že Terri ma päťnásobnú slezinu, na povrchu čriev má pravidelné malé uzlíky a žalúdok sa mu nepodarilo nájsť ani so sondou. V tom tkvel aj dôvod jej chudnutia. Najskôr sme si mysleli, že máme vyhrané, našiel sa predsa problém, no lekár nás schladil slovami: „Dubiózna prognóza. Nič také som nikdy nevidel. Až zomrie, chcel by som ju pitvať.“
V nás hrklo. Dubiózna? Zomrie? Mlčky sme dorazili domov s ešte omráčeným psíkom. Čakalo nás ošetrovanie malého pacienta. Bolo potrebné dávať pozor, aby si nepotrhala švy. Keď otvorila oči a pozrela do mojich, ihneď sa brala na nohy a chcela ísť preč, no nevládala a tak odkvecla späť do pelešteku. Úplne nás ignorovala. Ponúkli sme vodu a jemne hladili zoslabnuté stvorenie po kučerkách.
Tretí deň, na radu lekára, ju mama zobrala von, presnejšie ku svojim známym s peknou záhradou, kde so mohla slobodne a bezpečne pomotkať po vonku. Volala mi ani nie hodinu po svojom odchode, v hlase som cítil predošlý plač: „Musíme Terri dať utratiť.“
Zalapal som po dychu. Čo prosím? Ako utratiť?
„Ako utratiť?“
„Je to s ňou zlé. Zbláznila sa, bočí od všetkých, len divo kňučí a sťahuje sa pod skriňu alebo do rohu záhrady, stále uteká.“
„Ale nie.. Veď asi sa bojí alebo čo...“
„Volala som veterinárovi a popísala mu, čo robí. Povedal, že to už je koniec, že asi bola dlho v narkóze. Odporúčal mi nepreťahovať agóniu, nech sa vraj netrápi.“
„Ja nesúhlasím,“ protestoval som zúfalo: „Nechcem ju utratiť!“
„Dobre, pôjdem sama,“ riekla rýchlo mama so vzlykom.
„Nechcem ju utratiť!“ vykríkol som do zloženého telefónu. Jediný raz v mojom živote som udrel päsťou do steny. Aj tak som slzám nezabránil, aby išli von. Nechcem ju utratiť! Neveril by som nikomu na tomto svete, že sa to musí urobiť. A keď hej, nie hneď, nie tak naraz, bez hľadania možností. Pripadal som si hrozne, ako keby som sa zbavoval priateľa ako kusa nábytku, ktorý sa rozhegal. Bezmocnosť a panika mi zaliali myseľ. Čo mám urobiť? Na zdravý rozum sa mi drala jediná myšlienka: Ak sa bude s Terri diať čokoľvek, budem pri tom! Ak má odísť zo sveta, tak v mojej prítomnosti. Mne verí, ja som jej pán (aj keď až druhý), budem s ňou, keď má problém. Cítil som, že takto je to správne. Dali sme jej miesto v svorke, umožnili žiť a budem pri tom aj vtedy, ak sa rozhodneme jej existenciu skončiť. Ten pes to odo mňa čaká!
V aute som nevládal prehovoriť. Keby som to urobil, znova sa rozrevem. Terri sa naozaj nepríčetne klepala na zadnom sedadle bočila od každého pokusu o komunikáciu, či dotyk. Nenávidel som každý meter ulice, ktorou sme sa blížili k ordinácii. Živil som v sebe nádej, že to celé zvrátim.
Opatrne som zaparkoval pred vchodom a zo zaťatými zubami vystúpil. Veterinár stál pred dverami. Mám pre neho kopec otázok, pomyslel som si, nepôjde to len tak. Obišiel som auto a bolestne otvoril dvere.
Chvíľu sa nedialo nič.
Vtom z auta vyšiel úplne iný pes! Terri zoskočila na asfalt a s kľudom basseta sa rozhliadla po okolí. Potom sa trochu natiahla, zívla, pozrela na veterinára a trikrát ledabolo vrtla chvostom. Všetci traja sme tam stáli ako pripečení a civeli na prebratého pudla. Terri sa opatrne poškrabala za uchom, fľochla na mamu a potom zas na biely plášť - No čo bude?
Veterinár naklonil hlavu a takmer filozoficky predniesol: „No, ja by som ho neutrácal.“
„Ani ja!“ vyhŕklo zo mňa bleskovo.
S mamou sme ju okamžite naložili a neadekvátne dúšiac v sebe radosť sme fujazdili preč. Terri doma vyžrala sedem granúl z misky, čo bol rekord minulého týždňa, a drzo sa rozvalila na maminom mieste na gauči - Toľko vzruchu! Odľahlo mi ako nikdy.
Tie udalosti ma primäli zamyslieť sa nad tým, aký človek je pre psa ozajstným vodcom svorky, ktorého potrebuje? Dlho som tému preberal z tej aj tej strany. Nakoniec som dospel k záveru, že byť dobrým psíčkarom neznamená len pochopiť psa a mať ho rád, či ho skvele vycvičiť a vyhrať preteky alebo výstavu. Viete, pes sa vám ochotne prispôsobí, bude vstávať a líhať s vami, bude chodiť tak rýchlo ako vy a štekať na všetko, čo vám ubližuje, zožerie, čo mu dáte do misky a bude na vás čakať, dokedy bude treba. No naoplátku od pána očakáva, že mu určí jeho miesto. Iba jeho. Dá mu tým dôležitosť a úlohu vo svorke a on ju bude svedomito plniť. Pes verí, že sa za to jeho pán o neho postará – dá mu istotu vtedy, keď je v ťažkej chvíli.
Terri sa z operácie sa vystrábila veľmi rýchlo. Za necelý týždeň sme mali ísť na kontrolu. V ordinácii sa práve nejaký vlčiak zbavoval kliešťa a tak som si sadol na lavičku k tmavému chlapcovi s malým hnedým orieškom. Po chvíľke ticha sa ku mne ozval: „To je hrozné. Viete, idem ho utratiť.“
Prekvapene som na neho pozrel. Snažil som sa spomenúť, čo by som chcel počuť pred týždňom ja.
„Viete, je to môj kamarát. Sme ho zobrali z útulku. A teraz ho musím dať preč. Neviem, ako to zvládnem.“
Akosi mi v jeho hlase chýbal cit. Pomyslel som si, že najhoršie má už za sebou, teraz jeho rozum potrebuje počuť nahlas sám od seba, prečo je správne to urobiť.
„Už sa psíkovi nedá pomôcť, je chorý?“ napovedal som mu.
Pozrel na mňa sklennými očami a povedal: „To nie, ale kúpili sme si čistokrvného rottwailera a dvoch psov mať nemôžeme, robili by na záhrade bordel a hluk.“
Potom prišiel na radu, psa medzi dverami odovzdal Veterinárovi a bez pozdravu odišiel preč.
Striaslo ma. Ako toto berú oni? Často psom pripisujú ľudské vlastnosti a myšlienkové pochody, ktoré nemajú. No jedno viem iste, psy cítia a vo svojom ponímaní sveta absolútne nechápu, keď ich vlastný pán opustí, nechá napospas nebezpečiu alebo keď zomierajú s pohľadom na kohosi cudzieho.
Našťastie nechápu.
